Huslista Igor Karško

BcA. Kristýna Mihaliková

Bakalářská práce

Violinist Igor Karško

Abstract:

JANÁČKOVÁ AKADEMIE MÚZICKÝCH UMĚNÍ V BRNE Hudební fakulta Katedra strunných nástrojů Studijní obor: Hra na housle Huslista Igor Karško Bakalářská práce Autor práce : Kristína Mihaliková Vedoucí práce: MgA. Miloš Vacek Oponent práce : prof. Peter Michalica ArtD. Brno 2013 Bibliografický záznam MIHALIKOVÁ, Kristína. Huslista Igor Karško [Violinist Igor Karsko]. Brno: Janáčková akadémia múzických umení v Brne, Hudobná fakulta, Katedra strunových nástrojov, rok 2013 38 s. Vedúci diplomovej práce MgA. Miloš Vacek Anotácia Diplomová práca Huslista Igor Karško pojednáva o osobnom a hudobnom vývoji huslistu Igora Karška od detského veku až po súčasnosť. Zaoberá sa jeho umeleckou a pedagogickou činnosťou s prihliadnutím na štúdium a jeho pôsobenie v súboroch. Annotation Diploma thesis Violinist Igor Karško deals with the personal and musical development of the violinist Igor Karško from his childhood to the present. It deals with his artistic and pedagogical activities in regard to the studies as well as his work in en- sembles. Kľúčové slová Igor Karško, huslista, pedagóg, orchester, koncertný majster Keywords Igor Karško, violinist, pedagogue, orchestra, concertmaster Prehlásenie Prehlasujem, že som predkladanú bakalársku prácu spracovala samostatne a použila som v nej len uvedené pramene a dostupné zdroje. V Brne, dňa 3. Mája 2013 Kristína Mihaliková Poďakovanie Na tomto mieste by som sa rada poďakovala Igorovi Karškovi za ochotu a ústretovosť pri realizácií rozhovoru. Obsah PREDSLOV.......................................................................................................... 6 ÚVOD................................................................................................................. 7 1. VPLYV RODINNÉHO ZÁZEMIA.................................................................... 8 2. ŠTÚDIUM.................................................................................................. 9 2.1 ĽUDOVÁ ŠKOLA UMENIA V PREŠOVE......................................................... 9 2.2 KONZERVATÓRIUM KOŠICE.............................................................................. 10 2.3 AKADÉMIA MÚZICKÝCH UMENÍ V PRAHE....................................................... 12 2.4 MEDZINÁRODNÁ HUDOBNÁ AKADÉMIA YEHUDIHO MENUHINA V GSTAADE. ........................................................................................................................... 13 2.4.1 Vplyv Yehudiho Menuhina......................................................................... 14 3. UMELECKÁ ČINNOSŤ................................................................................. 17 3.1 LUZERNER SINFONIEORCHESTER .................................................................... 17 3.2 CAMERATA ZÜRICH............................................................................................ 19 3.3 LES MUSICIENS DU LOUVRE GRENOBLE........................................................ 20 3.3.1 Funkcia koncertného majstra................................................................... 22 4. PEDAGOGICKÁ ČINNOSŤ.......................................................................... 24 5. FESTIVAL KONVERGENCIE A UMELECKÁ ČINNOSŤ NA SLOVENSKU ......... 26 6. REFLEXIA.................................................................................................. 29 ZÁVER................................................................................................................ 31 POUŽITÉ INFORMAČNÉ ZDROJE......................................................................... 32 ZOZNAM PRÍLOH............................................................................................... 33 PRÍLOHY............................................................................................................ 34 6 Predslov Huslistická generácia Igora Karška sa dá do istej miery nazvať „

Abstract:

generáciou v exile“, pretože väčšina z hudobníkov žije a pôsobí v zahraničí, čo sa dá do istej miery prisúdiť politickému vývoju na Slovensku. Medzi nimi sa nedá prehliadnuť meno úspešného huslistu Juraja Čižmaroviča, žiaka prof. Petra Michalicu, ktorý do roku 2003 vykonával post koncertného majstra Gürzenich Orchester v Kolíne. Taktiež zmienka o Tiborovi Kováčovi, ktorému roku 2004 bola udelená profesúra na Viedenskom štátnom konzervatóriu, a ktorý je vedúci druhých huslí u Viedenských Filharmonikov, je oprávnená. Nedá mi nespomenúť huslistku Janu Karškovú , ktorá je členkou Zürcher Kammerorchester a takisto vedúcou druhých huslí Kammerorchester Basel vo Švajčiarsku, a Ivanu Pristašovú, ktorá pôsobí ako pedagóg na Konzervatóriu v rakúskom In- nsbrucku. K písaniu svojej práce som si zvolila profil Igora Karška, slovenského huslistu žijúceho vo Švajčiarsku, keďže s ním mám ako s pedagógom skúsenosť, a doteraz o ňom nebola vydaná žiadna odpovedajúca publikácia. 7 Úvod Vo svojej bakalárskej práci sa zaoberám osobnosťou slovenského huslistu žijúceho vo Švajčiarsku, Igora Karška, jeho umeleckým vývojom, a jeho pôsobením ako interpreta na poli hudobného života. Napriek tomu, že je I. Karško uznávaný interpret, a dá sa mu prisúdiť umelecký prínos či už na Slovensku alebo v zahraničí, doposiaľ o ňom nebola publikovaná žiadna odborná literatúra. Vo svojej práci budem vychádzať hlavne z osobného rozhovoru, ktorý sa uskutočnil 12. Marca 2013 vo švajčiarskom Luzerne. Jeho meno nachádzame aj na webovej stránke www.wikipedia.org a iných, no týmto zdrojom nepripisujem veľkú dôležitosť vzhľadom na obmedzenosť informácii, ktoré poskytujú. Keďže internetové domény súborov, v ktorých I. Karško pôsobí, sú dostatočne bohaté, čo sa týka faktov a informovanosti, ich extrakt mi bude nápomocný pri popise každého z daných súborov. Práca je rozčlenená do šiestich kapitol a deviatich podkapitol. Posledná šiesta kapitola sa skladá z úvah a uzatvára prácu reflexiou, čo je aj názov kapitoly. Práca je vedená chronologicky, každá kapitola prechádza obdobím od raného detstva až po súčasnosť. Detailnejšie sa zaoberá jednotlivými inštitúciami a pedagogickými vplyvmi v podkapitolách. V každej kapitole uvádzam citácie vyplývajúce z rozhovoru, ktorých skratky už pod čiaru neumiestňujem. Cieľom práce je urobiť prierez v umeleckom a osobnom vývoji huslistu Igora Karška, a priblížiť jeho pôsobenie v umeleckej oblasti. 8 1. Vplyv rodinného zázemia Igor Karško sa narodil 3. Mája 1969 v Humennom. Prvé dva roky života strávil s rodinou v Holčíkovciach, v obci na Zemplíne, následne sa presťahovali do Prešova. Pochádza z učiteľskej rodiny, pričom hudba ho sprevádza od narodenia a spev bol jeho každodennou súčasťou. Už takpovediac v kolíske si jeho mama všimla, že reaguje na charakter Durovej alebo molovej tonality v piesňach. Jeho otec, Andrej Karško, učiteľ a etnograf, ktorý pracoval ako Vedúci oddelenia záujmovo-umeleckej činnosti Ústredného výboru kultúrneho zväzu ukrajinských pracovníkov v Prešove, bol v neustálom kontakte s hudbou, prevažne ľudovou, ale vážnu nevynímajúc, čo potvrdzuje aj to, že synovi púšťal platne s hudbou L. van Beethovena a W.A. Mozarta. Keď došlo na E. Suchoňa, nebral ohľad ani na relatívne nízky vek poslucháča. To malo veľký vplyv na jeho hudobný, ale aj intelektuálny rozvoj. Brával ho so sebou na služobné cesty, kde sa stretával s rôznymi muzikantmi. Podľa otca, ktorý mu bol vzorom, a ktorý už husle vlastnil, zatúžil aj Igor po svojich vlastných. Jeho prvý nástroj bol ale plechový. Keď otec videl, že syn aj naďalej javí záujem, po roku mu kúpil husle. Skutočné, z dreva. Pri jednej zo služobných ciest ho zobral otec na skúšku Folklórneho súboru Karpaťanin, kedy na neho niekdajší primáš urobil obrovský dojem. Po skúške šiel s otcom za huslistom, ten zobral jeho ľavú ruku, pozrel na ňu a vyhlásil: „To bude huslista!“ 9 2. Štúdium 2.1 Ľudová škola umenia v Prešove Ako šesťročný začal navštevovať Ľudovú školu umenia pod vedením Juraja Macalu ,s ktorým, bohužiaľ, nemal veľmi dobrú skúsenosť. Spomína, že mal o niečo väčšie husle, ako mu bolo treba, takže mu padali. Pán učiteľ ale nedbal na žiakov čisto technický „hendikep“ a nútil ho za každú cenu držať husle čo najvyššie. To ho znechutilo tak, že po siedmej hodine sa rozhodol skončiť s návštevou týchto husľových hodín. Nasledovala ročná pauza, počas ktorej však na husle nezanevrel, s otcom hrával úpravy rôznych ľudových, ale aj umelých piesní. O tom, že jeho talent a interest neboli len na poli hudobnom, svedčí aj to, že ako chlapec rád kreslil a maľoval . Bavilo ho objavovať, skúmať, zisťovať všetko nové a hľadať súvislosti. S atlasom v ruke, a v bielizníku, dokázal stráviť celé hodiny, vtedy sa nachádzal akoby vo vlastnom svete. Zvedavosť, to je tá vlastnosť, ktorá ho sprevádza celým životom. Počas ročnej prestávky otec neprestajne hľadal vhodného učiteľa na výuku huslí . Nakoniec sa ňou stala ped. Rozália Varcholová, v minulosti a aj dnes veľmi uznávaná učiteľka, ktorá odchovala množstvo rodiacich sa talentov. Začala sa poctivá a dôkladná práca na budovaní husľovej techniky. Na dennom poriadku boli stupnice, ševčíkové cvičenia, etudy. Cvičenie pokladal za samozrejmosť, domácu úlohu, kde je potrebné všetko nacvičiť. Nevidel v tom povinnosť. Počas jedného leta si dal záväzok, že prehrá všetky husľové party, ktoré sa nachádzali v otcovom notovom archíve (kde sa medzi inými nachádzal aj Husľový koncert emol od F. Mendelssohna- Bartholdyho), čo sa mu aj v konečnom dôsledku podarilo. Kvalita prevedenia nehrá v tomto prípade rolu, skôr sa dá vyzdvihnúť obrovská húževnatosť a zanietenie pre aktivitu. Pani učiteľku Varcholovú vo všetkom počúval, videl v nej autoritu. Spomína, že sa neodvážil povedať, keď nemohol hrať kvôli krvácajúcemu prstu ľavej ruky. Až v jednom momente sa opäť prejavila jeho exploratívna povaha, a to, keď v deň koncertu vystúpil na pódium s vlastným vibrátom, ktoré sám nacvičil. Pani učiteľka 10 ostala zarazená, pretože tento prvok ešte na spoločných hodinách neprebrali. Toto malé „extemporé“ učiteľku upozornil na zvýšený záujem zo strany žiaka. Keď mal Igor Karško jedenásť rokov, jeho záujem o husle bol taký markantný, že keď pani Varcholová prišla s myšlienkou štúdia na konzervatóriu, cvičenie sa ešte zintenzívnilo. Popri husliach sa naďalej venoval kresleniu, ktoré mu išlo takisto veľmi dobre. Vo veku trinástich rokov sa malo rozhodnúť, ktorou cestou sa uberie, buď to bude výtvarný alebo hudobný smer. Možno to bol koncert Košickej filharmónie, ktorý o tom rozhodol. Na programe bola Šeherezáda od N. Rimskeho-Korsakova, kde hral husľové sólo Karol Petróczi, dlhoročný koncertný majster filharmónie, pôsobiaci do týchto dní takisto ako profesor na Konzervatóriu v Košiciach, ktorému bol mladý huslista predstavený. Dohodli sa na pravidelných sobotňajších hodinách, kedy sa riešila najmä technická stránka, a to technika pravej ruky a tón. Popri tom, ako urobil prijímacie skúšky do nultého (prípravného) ročníka na konzervatóriu, úspešne aj naďalej reprezentoval ĽŠU v Prešove, a to na rôznych krajských a celoslovenských súťažiach. Aj keď od výtvarného umenia nakoniec upustil, záľuba vo vizuálnom umení mu ostala doteraz, a to vo fotografii a fotografovaní. 2.2 Konzervatórium Košice Nasledovalo štúdium na Košickom Konzervatóriu v triede Karola Petrócziho, čo je synonymum pre odcvičené hodiny v Dome Umenia v Košiciach(sídlo Košickej filharmónie). Od cvičenia na prázdnych strunách , ktoré bolo zamerané na pravú ruku ,až po svetový husľový repertoár. Čím bol repertoár náročnejší, potreba cvičenia rástla priamoúmerne s ním. Niekedy bolo hodín aj dvanásť. S možnosťou cvičenia v budove filharmónie sa otvorili ďalšie dvere, a to do sveta orchestra. Aj keď I. Karško už od detstva počúval symfonickú hudbu, táto skúsenosť bola iná, empirická. S partitúrou v ruke sedel takmer na každej skúške. Orchester mal o jedného pomyselného hráča alebo dirigenta viac. V týchto študentských rokoch sa opäť dostavuje potreba objavovať, a taktiež záľuba v komornej hudbe, ktorej sa Igor venoval už na Základnej umeleckej ško- 11 le. So spolužiakmi sa rozhodol, že nacvičia Klarinetový kvintet od W. A. Mozarta , ktorý sa dočkal svojho prevedenia na seminári sláčikového oddelenia. Vypočul si to aj jeho profesor, ktorého prvá reakcia bola skôr negatívna, no neskôr ho práve táto skúsenosť priviedla k myšlienke rozvíjať svojho žiaka ešte viac, a to po hudobnej stránke. Štúdium bolo dovtedy zamerané viac na technickú stránku husľovej hry, čo ale nebolo na škodu, pretože ho to priviedlo k tvrdej práci a disciplíne. Čo sa týka všeobecnej výuky, I. Karško patril stále k výborným žiakom, či už šlo o odborné predmety, alebo všeobecno-vzdelávacie. Hnala ho dopredu myšlienka, aby mal čo najviac vedomostí, spomínaná zvedavosť ho podnecovala k tomu, aby čítal súčasne desať až pätnásť kníh . Podporoval ho v tom aj K. Petróczi, podľa ktorého „jeden hudobník nemôže existovať bez toho, aby ovládal mená maliarov a iné prvky umenia.“ Na hodinách Dejín hudby preberanú látku vedel dávno dopredu, na maturitu sa takmer nepripravoval, pretože všetko ovládal. Jeho záľuby sa spájali so získanými vedomosťami, či sa to týka fotografovania, alebo histórie. Návšteva zrúcanín hradu sa automaticky pretavila do topografie daného terénu. Možno jediné odvetvie v ktorom nevynikal bol šport, pretože ako malý chlapec trávil čas s husľami radšej, ako pri futbalovej lopte. V tom čase mu bol veľkým vzorom jeho starší spolužiak, Peter Sklenka, s ktorým študovali u rovnakého pedagóga. P. Sklenka pokračoval v štúdiu v Prahe, čo bolo inšpiratívne aj pre I. Karška. Obdivoval na ňom jeho húževnatosť, zvedavosť, vlastnosti, ktoré mu stále boli blízke. Neskôr medzi nimi vznikol hlboký priateľský vzťah. Vo Filharmónii Košice sa im podarilo spolu odohrať Koncert pre dvoje husle a orchester od Bohuslava Martinů. Po štyroch rokoch na konzervatóriu nastal opäť bod, v ktorom sa bolo treba rozhodnúť, kam pokračovať v štúdiu ďalej. Na odporúčanie p. profesora Petrócziho sa Igor Karško rozhodol pre Akadémiu Múzických Umení v Prahe, v triede profesora Jiřího Tomáška. História sa opakovala, pretože k ich zoznámeniu došlo opäť na pôde Štátnej filharmónie Košice, za sprievodu ktorej hral J. Tomášek Husľový koncert od A. Glazunova. Po úspešnom absolvovaní prijímacích skúšok bolo rozhodnuté, že jeho ďalšou hudobnou zastávkou bude Praha. 12 2.3 Akadémia múzických umení v Prahe Odchodom z Košíc do Prahy sa Igorovi Karškovi rozšíril ďalší obzor. To mu ponúklo už samotné mesto , ktoré bolo centrom v každom umeleckom smere, či už hudobnom, výtvarnom, alebo architektonickom. Všetky tieto oblasti mu boli, aj sú doteraz, veľmi blízke, Praha mu preto poskytla absolútne vyžitie v každom z nich. Tak, ako v súčasnosti, aj v tej dobe sa v Prahe konali koncerty s účasťou tých najzvučnejších mien sólistov a ansámblov, čo je nemalá inšpirácia pre každého mladého hudobníka. No Igor Karško nemal nikdy vysoké ambície, či ciele. Cieľom bolo hrať na husle najlepšie ako sa dá, a snom ešte na konzervatóriu, bolo hrať v druhých husliach Košickej filharmónie, čo svedčí o skromnosti a možno aj trochu málo sebadôvery vo svoje schopnosti. V tomto smere mu veľmi pomohol prof. J. Tomášek, pri ktorom si postupne budoval sebavedomie. Naďalej pretrvávala práca na technike, v tomto prípade to bola technika ľavej ruky. Počas jeho štúdií v Prahe vypísala Štátna filharmónia Košice konkurz na koncertného majstra. Na radu a odporúčanie jeho súčasného aj bývalého pedagóga, sa I. Karško na konkurz pripravil a následne ho vyhral, no štúdium na AMU prerušiť nechcel. S vedením filharmónie dospel k dohode, že to miesto mu bude k dispozícii akonáhle ukončí štúdium v Prahe. K tomu však nikdy nedošlo, pretože nasledoval sled udalostí ktoré zmenili celé jeho dovtedajšie smerovanie. Ako to býva, človek si mnohokrát určí cestu, no osud si to zariadi inak, tak to bolo aj v prípade Igora Karška. Spomína na deň, keď sa chystal domov, pretože mu zomrela babička. Kvôli vyučovaniu bol doobeda v škole, do Prešova mal cestovať až večer. Na chodbe stretol profesora J. Tomáška, ktorý sa ho opýtal, či je oboznámený s tým, že sa koná nábor študentov na Menuhinovu Akadémiu v Gstaade (Švajčiarsko). Kvázi šlo o výber študentov, ktorí sa mali zúčastniť letného kurzu v Gstaade, a následne z nich mal byť urobený ešte užší výber tých, ktorí dostanú ročné štipendium pre štúdium na prestížnej škole. I. Karško to nezvažoval, dokonca si ani nemyslel, že by tam mal vôbec čo zahrať. V tom čase mal však v repertoári Čajkovského husľový koncert, Chaconne od J.S. 13 Bacha ... Pravdepodobne po profesorovom dohovorení, že nemá čo stratiť, pretože v tom čase už mal isté štúdium v USA, sa rozhodol, že to skúsi. Prehrávka dopadla tak, že tú možnosť zúčastniť sa letných kurzov pod vedením Alberta Lysyho a Yehudiho Menuhina dostal a spolu s ním ešte jeden huslista. Následne sa mu podarilo získať aj spomínané štipendium, čo znamenalo ďalšiu životnú križovatku. Rozhodnúť sa najskôr nebolo príliš ťažké pri vidine spolupráce s Yehudim Menuhinom... 2.4 Medzinárodná hudobná akadémia Yehudiho Menuhina v Gstaade Po príchode do Švajčiarska a rozhovore s Albertom Lysym nasledoval šok v podobe otázky: „Are You strong enough?“ A. Lysy mu vysvetlil, že mu tu otázku kládol kvôli tomu , že na neho bude vyvinutý tlak čo sa týka intonácie, tónu a techniky, preto sa ho pýtal, či je dosť silný. Odpoveď bola kladná, teda že dosť silný je. Dokázal v tej dobe cvičiť 12 hodín denne. Samozrejme, netýkalo sa to len fyzickej kondície, ale takisto psychickej odolnosti a vytrvalosti. Na prvej hodine mu profesor povedal, že hrá tak falošne, že sa to nedá počúvať, v podstate každý čistý tón vraj bola náhoda. Tu sa dá oceniť pedagogický prístup A. Lysyho, a to, že mu nepredložil len kritiku na jeho hru , ale zároveň mu ponúkol riešenie, ako sa v danej oblasti zdokonaliť, teda jeho víziu „čistého hrania“ . Je nutné podotknúť, že táto otázka intonácie sa pohybovala v rovine farieb, odtieňov daných tónov v akordoch, nie o falošné hranie v rozmedzí štvťtónov... Igor Karško to prijal ako novú výzvu, jednu z mnohých. Nasledovali hodiny odcvičené na stupniciach. Ďalšia hodina s Lysym bola po týždni. Vtedy zistil, že poctivé cvičenie intonácie sa skutočne oplatilo, pretože profesor sa po odohraní vyjadril pochvalou o jeho veľkom progrese. I.Karško popri štúdiu vo Švajčiarsku pokračoval naďalej aj na AMU v Prahe, hoci mal jeden semester prerušený, štúdium dokončil diaľkovo. Čo sa týka porovnania, či už dvoch krajín, alebo konkrétne škôl, situácia sa nedá vylíčiť jednoznačne, pretože Menuhinova Akadémia je súkromná inštitúcia, kde bolo každý rok prijatých štrnásť najlepších huslistov z celej Európy. Okrem praktických hodín hry na nástroj, komor- 14 ných ansámblov a podobne, nemali študenti žiadne iné predmety, zatiaľ čo na AMU štúdium podliehalo absolvovaniu aj teoretických predmetov. Čo mu chýbalo v Gstaade, to bola samotná Praha, mesto s krásnou architektúrou, ktoré dokáže umelca inšpirovať. Napriek tomu Gstaad mal výhodu bezstresovosti, keďže je to vidiek s pastorálnou atmosférou, a vďaka tomu, že mal minimum vyučovania, mohol sa naplno venovať cvičeniu na husliach. Veľká expanzia nastala na poli komornej hudby. Menuhinova Akadémia mala bohatý hudobný archív, čo Praha trochu postrádala. Veľmi časté boli kurzy komornej hudby, ktorých sa zúčastňovali umelecké kapacity ako napríklad Igor Oistrach. Samotní študenti, ktorí boli pochopiteľne všetci na takej vyspelej úrovni, že nemuseli riešiť technickú stránku hrania, z vlastnej iniciatívy lúštili diela do noci. Tak prehrali a zoznámili sa s množstvom svetového repertoáru. Preto niet divu, že práve na tejto pôde vzniklo sláčikové trio , ktoré tvoril on, Igor Karško ako huslista, český violista Alexander Besa a violončelo zastupovala francúzka Catherine Strynx. Ich trio bolo jediným pevným ansámblom na Akadémii, rozhodli sa poňať ho seriózne a to tak, že sa prihlásili na tri súťaže komornej hudby v taliansku, konkrétne vo Florencii, Trapani a Caltanissette. Každú z nich vyhrali, čo sa však nedá považovať za samozrejmosť. Podliehala tomu poctivá príprava a opäť hodiny cvičenia, či už každý sám, alebo spolu. Absolvovali koncerty, na ktorých si program obohrávali a ešte hĺbavejšie študovali. Serenade String Trio si postupne získalo úspech , odohrali okolo 60 až 80 koncertov ročne, a vlastne aj to bol jeden z dôvodov, prečo ostal I. Karško vo Švajčiarsku. Táto spolupráca pokračovala aj po štúdiu, konkrétne od roku 1991 do roku 2001, svoje pôsobenie ako trio skončili až keď sa violončelistka C. Strynx presťahovala do Portugalska. 2.4.1. Vplyv Yehudiho Menuhina Sir Yehudi Menuhin, po ktorom je škola dodnes pomenovaná, a ktorý ju založil, v tom čase chodieval učiť v priemere raz za dva až tri týždne, pomerne dosť často. Hodiny s ním boli otvorené, sedeli tam viacerí študenti, každá trvala približne dve hodiny. 15 I.Karško sa na každú hodinu s Y. Menuhinom veľmi tešil, pretože ten priestor, ktorý mu mohol venovať bol len jeho. Priestor, počas ktorého sa mu zakaždým otváral nový obzor o tom, ako sa má hrať Brahms, Schumann, Kodály... Zatiaľ čo s A. Lysym pracoval na technike, Y. Menuhin ho rozvíjal hudobne, takisto tónovo. Vedel, že na každú hodinu musí byť stopercentne pripravený, aby sa pedagóg nemusel zaoberať banalitami. Spomína, že nervozita trvala asi desať sekúnd pred tým, ako mu mal hrať, viac nie, pretože ho aj tak po dvoch minútach hrania zastavil a začal konverzovať na partnerskej úrovni, dokonca sa dá povedať, až kamarátskej(nie v žoviálnom zmysle slova). Bolo cítiť obrovský rešpekt z jeho strany, takisto je obdivuhodný spôsob, ako sa vedel vžiť do pocitov, stavu študenta. „Nedalo sa mať pred ním pocit nejakej menejcennosti. Možno až pokiaľ nezobral do ruky husle a sláčik, a frázu ktorú sa iný snažil úmorne vyrobiť, on zahral úplne ľahko, bez akejkoľvek námahy, a pritom dokonale.“ Až vtedy si I. Karško uvedomil, ako je na kilometre ďaleko od krásna. Bral to ako niečo inšpirujúce. (V knihe Y. Menuhina- Nekonečná cesta, je cítiť posolstvo, že hudba, to je nekonečná cesta, cesta za krásnom, ktorá nikdy nekončí.)1 Ľudsky ho Yehudi Menuhin ovplyvnil v dvoch smeroch. V jednom je to myšlienka, ktorú rozvil už na konzervatóriu K. Petróczi , a tým je neustále hľadanie. „Moment, keď má človek pocit, že už to, čo hľadal našiel, je presne ten moment, kedy sa mýli. Horizont je vlastne nekonečne ďaleko.“ Druhý smer sa týka jednej z ľudských cností, a tou je pokora. Jednému to príde až nepochopiteľné, že človek, ktorý vo veku dvanástich rokov odohral na jednom koncerte technicky náročne husľové koncerty J.S. Bacha, L. van Beethovena a J. Brahmsa, bol schopný viesť rovnocenný dialóg s hocikým, či to bol vrátnik, alebo študent. Bol presvedčený, že každý, kto vykonáva nejaké povolanie zodpovedne a dobre, vykonáva ho s láskou. To robil aj Y.Menuhin, len s tým, že on bol huslista. Jednou z jeho známych myšlienok je, že ak zahrá Chaccone od J.S.Bacha naozaj veľmi pekne, svet sa stane lepším, že hudba je ten element, ktorý vie povzniesť ducha človeka nad všetky krízy a zlo. V to verí aj Igor Karško. Hudba vie ľuďom odkryť elementy, ktoré sa pre nich stanú natoľko dôležité, že všetky „nízke“ pudy sa stanu druhoradými. To ho robí lepším a naplnenejším, a keď dosiahne tieto ľudské hodnoty, dokáže odpustiť skôr, ako keď 1 Menuhin Y., Unfinished Journey (1977), New York 16 rieši žabomyšie spory, myslí si. Keď človek vidí v tom druhom len tú negatívnu stránku, bez toho, aby prihliadol aj na pozitívum, vznikne konflikt. Bohužiaľ, materiálny svet podlieha aj týmto faktom. Zatiaľ čo krásno je stav absolútny, nenosí so sebou ďalšie plus alebo mínus, a čím viac sa človek živí duchovnou potravou, tým sa stáva lepším. Preto si aj huslista Igor Karško kladie otázku , prečo ak existuje duchovno, konflikty napriek tomu pretrvávajú? Zároveň si odpovedá protiotázkou, aký by svet bol, keby nejestvovalo duchovno? Aký by bol o desať, dvadsať, sto rokov? 17 3. Umelecká činnosť Po úspešnom ukončení Akadémie v Gstaade a zároveň aj AMU v Prahe nastal bod, kedy bolo potrebné začať sa obzerať po zamestnaní, pretože v tom čase už bol Igor Karško ženatý, a s manželkou Janou, tiež huslistkou, mali jedno dieťa, Annu. Keďže trio vtedy žalo úspech a bol v ňom potenciál, plánoval I. Karško ostať vo Švajčiarsku a popri ňom si nájsť miesto v komornom orchestri. Jeho víziou bola Camerata Bern, kde v tej dobe žil. Camerata, čo je vlastne komorný ansámbel, orchester, mu bol blízky aj kvôli predchádzajúcej skúsenosti v Gstaade . Tam spolu s ďalšími študentmi hrávali v Camerate Lysy, ktorú viedol profesor hry na husliach, Alberto Lysy. S ním a spoločne s Y. Menuhinom absolvovali množstvo koncertov v zahraničí ,kde ako študenti získali veľa skúseností , preto mu táto myšlienka impo- novala. Ďalšia možnosť sa mu naskytla po obhajobách diplomovej práce na AMU, keď mu bolo ponúknuté miesto doktoranda, s tým, že ak bude popri tom na Akadémií vykonávať stáž, bude dostávať štipendium. I. Karško sa sporadicky pohyboval po chodbách pražskej AMU, ale nakoniec už nie v rámci štúdia. Začal sa zaujímať o dirigovanie a kompozíciu, takisto komornú hudbu, preto výuku týchto predmetov občas absolvoval. Kompozične sa radil aj so slovenským skladateľom žijúcim v Košiciach, Jozefom Podprockým. 3.1 Luzerner Sinfonieorchester Niekto tomu hovorí náhoda, iný osud, ktorý určí ľudské smerovanie, každopádne Bern ani Praha sa vo finálnom výsledku nekonali. Vďačil tomu článok uverejnený v časopise Das Orchester, v ktorom bol vypísaný v poradí už štvrtý konkurz na koncertného majstra do Luzerner Sinfonieorchester. I. Karško sa na konkurz pripravil a to miesto spomedzi približne tridsiatich ďalších huslistov vyhral. Samozrejme, bolo to pre neho trochu prekvapujúce, že hneď prvý pokus bol úspešný , ale nebolo o čom uvažovať. Keď Luzern, tak Luzern! 18 Ako koncertný majster musel v tej dobe vykonať 270 služieb ročne, čo je enormný počet. Tým pádom bola koncertná činnosť tria obmedzená. K tomu sa pridružili veľké komplikácie, pretože úrad, ktorý vo Švajčiarsku vydáva pracovné povolenia jeho žiadosť zamietol, dokonca o nejaký čas neskôr dostal zákaz vstupu do krajiny. Pre neho to znamenalo prerušenie ciest na Slovensko, vlastne kamkoľvek mimo Švajčiarska, pretože späť za hranice by ho už znovu nepustili. Otvoril sa proces, počas ktorého síce v krajine mohol žiť, ale nie pracovať, a v tejto situácii by bolo pomaly nemožné uživiť sa. Na jeho stranu sa postavil zamestnávateľorchester. Dohodnuté koncerty s triom musel podnikať takmer za robinsonských podmienok. Dnes je myšlienka ísť po hranice autom, a od hraníc na bicykli, aby nebol kontrolovaný políciou, absurdná.( V západoeurópskom ponímaní . V iných kútoch zeme je , bohužiaľ, tento fakt stále realitou ,a to aj za horších podmienok). Takto sa mu podarilo zopárkrát prejsť švajčiarske hranice, až kým ho pohraničná polícia nechytila a následne automaticky umiestnila do väzby. Našťastie tento „pobyt“ trval len približne šesť hodín. Pomohli mu kolegovia z orchestra. Zadržanie sa konalo ešte raz, síce nie pri prechode hranicou, ale opäť sa všetko vyriešilo veľmi rýchlo. Situácia to nebola jednoduchá ani pre jeho rodinu, ani pre neho, pretože ako koncertný majster bol na očiach verejnosti, a nemohol si byť istý, či ho niekto po každom ďalšom odohratom koncerte neudá. Proces zašiel až tak ďaleko, že sa dostal pred Najvyšší súd. Nakoniec sa veci pohli správnym smerom, I. Karškovi pomohli jeho priatelia z Bernu, ktorí sa poznali s vtedajšou prezidentkou Ruth Dreifuss. Tá dala impulz na prešetrenie celej záležitosti. Prv od nej dostal fax, že proces bude neúspešný, čo ho veľmi sklamalo. Nakoniec sa ukázalo, že to bola len kamufláž, pretože presne o týždeň dostal pracovné povolenie, a človeka, ktorý bol za celú záležitosť na Úrade práce zodpovedný, zbavili funkcie. Počas celého sporu, ktorý trval rok (1993-1994), bol Igor Karško stále v práve. Luzerner Sinfonieorchester bol založený v roku 1806. Ako najstarší symfonický orchester vo Švajčiarsku, LSO si získal medzinárodné uznanie, ktoré siaha ďaleko za hranice krajiny. Medzi sólistov, ktorí spolupracovali s orchestrom sa zaradili celosve- 19 tovo uznávaní hudobníci ako Vadim Gluzman, Julia Fischer, Hilary Hahn, Gidon Kremer, Julian Rachlin, Vadim Repin, Martha Argerich, Mischa Maisky a mnoho iných. Funkciu šéfdirigenta vykonáva v prebiehajúcej sezóne jeden z najvýraznejších mladých dirigentov súčasnosti, James Gaffigan. 3.2 Camerata Zürich Igor Karško sa stal členom Cameraty Zürich roku 1997, po oslovení zakladajúceho dirigenta Rata Tschuppa, keď im na jeden koncert chýbal koncertný majster. I. Karško súhlasil, aj keď si úplne nevedel predstaviť hranie pod jeho vedením, pretože dirigentské schopnosti R. Tschuppa boli trochu obmedzujúce. Po odohratí koncertu bol však nadšený, pretože R. Tschupp bol výborný organizátor a mediátor, a skrze lásku k hudbe, ktorú z neho bolo jasne cítiť , sa dali určité nepresnosti prehliadnuť. O to viac ho tá spolupráca napĺňala, že postarší dirigent bol veľmi múdry, čo I. Karškovi veľmi imponovalo aj imponuje. Zámerne sa obklopuje na jednej strane mladými ľuďmi, ktorí sú pre neho „motorom“, hnacou silou, a na strane druhej sú to ľudia starí, tzv. „chodiace encyklopédie“, ktorí ho obohacujú o svoje vedomosti a skúsenosti. V tejto súvislosti sa dá spomenúť veľký vplyv slovenského skladateľa, dnes už nebohého, Ľudovíta Rajtera, s ktorým pri každej návšteve Bratislavy viedol dlhé dialógy nielen o hudbe. Tieto rozhovory ho veľmi naplňovali a dodnes na nich veľmi rád spomína. Skrze vzájomný rešpekt vznikla spolupráca, ktorú už nebolo nutné prerušovať až do chvíle, keď R. Tschupp zomrel. Orchester mal po dobu päť rokov nového dirigenta. Po tomto období sa bolo treba rozhodnúť, či budú angažovať nového . Nakoniec tajne hlasovanie rozhodlo, že orchester bude viesť Igor Karško, bez pomoci dirigenta s tým, že umeleckým vedúcim sa stal Thomas Demenga. 20 Pôsobenie v Camerate Zürich je pre I. Karška veľmi „osviežujúce“, pretože orchester je zložený väčšinou z mladých ľudí, ktorí spolu nehrávajú až tak často, aby medzi nimi vznikol stereotyp. Camerata Zürich bola založená v roku 1957 švajčiarskym dirigentom Ratom Tschuppom. S viac ako sto svetovými premiérami hrá dôležitú úlohu v produkcii švajčiarskej súdobej hudby. Okrem súčasnej hudby, zriedkavo hranej, sú to takisto znovuobjavené diela klasického a romantického orchestrálneho repertoáru. Široká škála umeleckého zamerania Cameraty Zürich je zdokumentovaná na rade zvukových nahrávok. Orchester je pravidelným hosťom koncertov doma i zahraničí. So začiatkom koncertnej sezóny 2011/12 prevzal post umeleckého riaditeľa medzinárodne preslávený violončelista a skladateľ Thomas Demenga. 3.3 Les Musiciens du Louvre Grenoble Igor Karško začal budovať svoj vzťah k starej hudbe už na konzervatóriu. Cez rôzne nahrávky sa dostával ku generácii hudobníkov ako bol Nikolaus Harnoncourt, Andrew Parrott, ktorí sa svojou prácou zaslúžili o rozmach na poli poučenej interpretácie starej hudby. V snahe pokračoval I. Karško aj počas štúdii v Prahe, i keď dostupnosť nahrávok bola obmedzená, a štýlovo zamerané ansámble boli skôr raritou. Štúdium v Gstaade mu takisto neposkytlo veľa možností v tomto smere. Zmena nastala až po škole. Keďže Luzerner Sinfoneorchester zastupuje aj divadelný orchester, riaditeľka divadla, ktorá bola práve na odchode zo svojho postu sa chcela rozlúčiť produkciou barokovej opery Jeana Baptsista Lullyho - Mešťan šľachticom. Riaditeľka sa obrátila na I. Karška, či by bol záujem zo strany orchestra, keďže dovtedy na takom projekte nepracovali a nemali k dispozícii dobové nástroje. Na jeho prekvapenie sa prihlásilo dosť členov, minimálne dosť na to, aby sa vytvoril jeden malý orchester. Pochopiteľne bolo treba zohnať nástroje a usporiadať workshop zameraný na poučenú interpretáciu. Vďaka odporúčaniam sa im podarilo osliviť huslistu Nicolasa Mazzoleniho, ktorý je vedúci druhých huslí v ansámbli Les 21 Musiciens du Louvre Grenoble. Nástroje mali požičané. Od hrania stupníc sa dostali k danej opere, ktorú nacvičili s N. Mazzolenim a I. Karškom. Táto opera J. B. Lullyho bola vôbec prvá produkcia barokovej opery na pôde divadla v Luzerne. Z tohto ansámblu vznikol súbor La Gioconda , ktorý založil I. Karško, fungujúci ešte donedávna. Počas šiestich rokov sa im podarilo urobiť deväť produkcií, neskôr nové vedenie divadla neprejavilo záujem o jeho ďalšie fungovanie. V tom čase už podobný orchester existoval takisto aj v Zürichu. Ada Pesch, koncertná majsterka súboru La Scintilla, už v tej dobe I. Karška ako huslistu poznala, a vedela, že sa zaoberá aj starou hudbou. Preto, keď náhle ochorela a nemohla odohrať večerné predstavenie, oslovila I. Karška. Bol to telefonát, ktorý dostal asi o štvrtej hodine poobede, v ktorom mu bolo vylíčené, že by mal odohrať v ten večer celú operu G. F. Händla, so všetkými sólami, ale bez potrebnej skúšky. I. Karško zareagoval, že musí najprv vidieť noty a následne sa rozhodne. Na to však orchester, ktorý nemal koncertného majstra už takisto nemal ani čas, keďže predstavenie začínalo o siedmej hodine večer. Huslista to poňal ako výzvu a ponuku prijal s predpokladom, že Händlova hudba nebude tak technicky náročná ako Paganiniho Capriccia. No po príchode sa domnienka ukázala ako mylná, pretože husľový part bol naozaj veľmi náročný. Spomína, že okrem opery A. Berga- Wozzek, ktorú musel takisto naštudovať za dve hodiny, nenacvičil nič v takej krátkej dobe. Situácia nabrala ešte viac na intenzite, keď I. Karško po naladení orchestra, v ktorom nikoho nepoznal a nikdy s nikým nehral, zistil, že na dirigentský post si stúpa Marc Minkowski, ktorý bol orchestrom pozvaný ako hosťujúci dirigent. Pre neho samotného to bolo prekvapujúce, že na prvej stoličke nesedí A. Pesch , ale iný huslista, preto sa mu aj on snažil pomôcť. Takmer štvorhodinové predstavenie nakoniec dopadlo výborne , ako pre celý orchester, tak aj pre koncertného majstra. Po jeho ukončení, M. Minkowski mysliac , že operu neznámy koncertný už určite hral , si dal huslistu zavolať, aby sa zoznámili . Keď mu Igor povedal, že pred piatimi hodinami ju ešte ani nepoznal, vzbudil v ňom veľký obdiv, a hneď ho pozval do svojho orchestra . Tak sa vlastne Igor Karško dostal do súboru Marca Minkowskeho -Les Musiciens du Louvre Grenoble. Keď prišiel na prvú skúšku, členovia orchestra už boli evidentne oboznámení s príhodou, pretože M. Minkowski ho predstavil ako „toho, čo hral Händla 22 v Zürichu.“ Odvtedy funguje táto kooperácia dodnes. Súbor odohral veľké množstvo koncertov v tých najzvučnejších sálach sveta so spevákmi, akými sú Cecilia Bartolli, Anne Sophie von Otter, alebo Philippe Jaroussky , či Plácido Domingo. Les Musiciens du Louvre je francúzsky súbor hrajúci na dobové nástroje. Založil ho v roku 1982 dirigent Marc Minkowski, pôvodne fagotista, keď mal devätnásť rokov. Najprv orchester sídlil v Paríži, od roku 1996 má sídlo v Grenobli. Roku 1987 získal medzinárodnú reputáciu ako jeden z najlepších svetových súborov hrajúci okrem iného aj starú hudbu. V r. 2005 bol pozvaný, ako prvý francúzsky orchester v histórii, aby zahral na festivale v Salzburgu. Všeobecne v orchestri platí hranie na dobových nástrojoch, interpretácia diel je poučená. Projekt Les Musiciens du Louvre Grenoble ponúka progresívne a oduševnené uvádzanie diel od barokovej až po súčasnú hudbu, a venuje sa prácam, ktoré boli z neobjasnených príčin „zanedbané“. To radí orchester k jedným z najviac vyvinutých, nápaditých a najoriginálnejších hudobných zoskupení na svete. 3.3.1 Funkcia koncertného majstra z pohľadu I. Karška Igor Karško naďalej vypomáhal v už spomenutom ansámbli La Scintilla, kde si po prvýkrát vo svojej umeleckej kariére vyskúšal, aké je to sedieť aj v inom pulte, ako prvom. To považuje za vynikajúcu skúsenosť a myslí si, že hranie v tutti skupine, alebo v druhých husliach by si mal vyskúšať každý koncertný majster, pretože okamžite zistí, čo hráči potrebujú, a čo by naopak robiť nemal, resp. ako by to mal robiť, aby to bolo zrozumiteľné. I. Karško mal stále zmysel „nebyť len kapitánom, ale takisto zísť dole do mašinérie a pozerať, ako sa prikladá uhlie.“ Post koncertného majstra si vyžaduje obrovskú dávku vcítenia sa do zvyšku orchestra. V situácii, keď napríklad tutti skupina nehrá spolu s ním, si môže vysvetliť dvojako. Buď si povie, že to je „banda netalentovaných ignorantov“, alebo sa opýta sám seba, čo môže urobiť lepšie, aby ho pochopili bez akejkoľvek verbálnej diskusie, alebo potreby zvýšenia hlasu. „V miestnosti sa nachá- 23 dza nevidiaci človek, a pýta sa, ako sa má dostať von. Napriek tomu, že mu povieš, a zo svojho pohľadu presne vysvetlíš, aby urobil tri kroky dopredu, potom doľava, ďalších päť krokov rovno, tak sa dostane ku kľučke, počuješ, ako ju netrafí a hlavou narazí do dverí. Omnoho lepšie by bolo, ak by som sa postavil zo stoličky na ktorej sedím, chytil toho človeka za ruku, a priviedol ho k tým dverám.“ Preto sa Igor Karško domnieva, že vo viacerých orchestroch dochádza ku zbytočným nedorozumeniam, alebo že skupina koncertného neprijme. Za ten čas čo sám pôsobí ako koncertný majster, sa Igor Karško naučil, že nemôže hrať len skupina s ním, ale aj on so skupinou. Takisto by k tomu nemal pristupovať hierarchicky, pretože toto povolanie nie je o tom byť najlepším huslistom. Podľa I. Karška ide v dnešnej dobe tento empatický element do úzadia. Pri konkurzoch sa vyberá ten najlepší huslista z najlepších, ale na ľudskú stránku sa neprihliada. Myslí si, že práve preto orchestre v každom kúte sveta znejú podobne, technokraticky. Na tom majú podiel do istej miery aj zvukové nahrávky, keďže hudba sa „zmrazí“. Dá sa to vnímať ako paradox, pretože moment, plynúci čas sa nedá zachytiť. Už J. W. Goethe vložil Faustovi do úst známy výrok : „Postoj chvíľa, si krásna.“2 Táto snaha spája všetkých umelcov. Aj vo výtvarnom umení je to podobné. „ Prvý dojem z toho, keď sa človek pozrie na pekný obraz je len jeden, nevráti sa, pretože pri každom ďalšom pohľade sa naň bude pozerať inak, už je to pohľad empirický. Preto aj dojmy budú iné. Možno bude mať dvakrát rovnaký pocit, no tretíkrát už nie,“ myslí si Igor Karško. 2 Goethe, J. W. , Faust, (1808) Tübingen 24 4. Pedagogická činnosť Akonáhle sa problémy s pracovným povolením vyriešili a svoj post vykonával „legálne“, u nového mladého koncertného majstra sa začali hlásiť žiaci so záujmom o súkromné hodiny . Všimol si ho aj zakladajúci riaditeľ Musikhochschule Luzern , Thuring Bräm, a ponúkol mu vlastný dvojdňový workshop na pôde školy, čo mal byť kvázi jeho konkurz na miesto profesora, o čom ale I. Karško netušil. Keď sa ako učiteľ osvedčil, miesto prijal, a tak sa stal pedagógom na vysokej škole. Počet študentov sa stále snažil udržať v rozumnom množstve, aby to nebránilo vykonávaniu jeho koncertnej činnosti v orchestri. Jeho záľuba v pedagogickej práci sa do istej miery dá pripísať dedičnosti a génom. Obaja rodičia boli učiteľmi, mali veľmi radi prácu s deťmi a mladými ľuďmi. Asi ako každý učiteľ, takisto aj I. Karško vníma učenie ako niečo obohacujúce. To, čo on berie ako reflex, niečo automatické, pre iného môže byť hotová veda. Takýto moment ho núti zamyslieť sa nad danou problematikou, aby mohol podať čo najlepšie riešenie. Tu musí byť pedagóg zastupovať aj rolu psychológa, pretože nie na každého žiaka daná metóda sedí . Preto si k nemu najprv musí nájsť cestu, spoznať ho, zistiť čo musí zmeniť, aby spoločne dospeli k požadovanému výsledku. A to učiteľ nevie aplikovať hneď na prvom žiakovi, možno po desiatich, pätnástich rokoch praxe a skúseností si môže povedať, že to ovláda. Aj to len z časti. Každý najprv vychádza zo školy svojich profesorov, snaží si zobrať to najlepšie a použiť to. V prípade I. Karška to bola serióznosť, pokus ísť do úplnej odovzdanosti pri snahe dosiahnuť čo najlepší výsledok, ktorú si osvojil od profesora na konzervatóriu, Karola Petrócziho. Takisto to bolo v prípade prof. Jiřího Tomáška na AMU. On v ňom vedel vybudovať sebavedomie, ktoré je pre hudobníka nevyhnutné. Najväčšiu pečať v ňom zanechal Yehudi Menuhin, ktorý mu sprostredkovával informácie od G. Enescu (Menuhinov učiteľ a geniálny huslista), ten mal zasa vedomosti od G. Dinicu. I. Karško vraví, že to je práve na učení pekné a naplňujúce. Predávať informácie ďalej. Dalo by sa to prirovnať ku zasievaniu semienka. „Keď človek odohrá koncert, v tom momente už len zbiera plody toho, čo do neho učiteľ zasial, a je to niečo, čo zanikne v čase a priestore. Zatiaľ čo ak on samotný vychováva žiaka, zasieva seme- 25 no, ktoré raz vyklíči, a to je tá najzodpovednejšia úloha. Pri tom si musí dať veľký pozor, aby ho neznehodnotil. Ak by sa to malo pomenovať priamo, aby učiteľ v žiakovi nezničil lásku k hudbe, a aby mu neostal dlžníkom pri riešení problému, pretože to by mohlo mať fatálne následky. Žiak, to nie je jeden falošný tón, ktorý odznie a zabudne sa na neho. Žiak, to je živý výsledok pedagógovej práce. A keď mu pedagóg nepomôže(tu treba brať do úvahy všetky elementy, či učiteľ spravil všetko čo mohol a žiak pristupoval k problému seriózne), je to jeho pasívny spôsob zlyhania. Nedá sa povedať, že by ten žiak ostal „prázdny“, pretože z toho kvanta informácií je ľudský mozog schopný absorbovať určitú časť, ktorá sa odzrkadlí možno v inej súvislosti. Pri vyučovaní malých detí učiteľ nečaká, že z každého bude virtuóz. Ten, ktorý pôjde ďalej bude asi jeden zo sta. Jemu ide o zasiatie semienka v podobe vzbudenia záujmu o hudbu, o povolanie, ktoré v konečnom dôsledku produkuje aj tak len abstraktnosť.“ Ďalší pozitívny prvok ktorý Igor Karško v učení vníma je ten, že pedagogická činnosť je sociálne zamestnanie. Pri hraní v orchestri, alebo sólovom vystúpení, dochádza k neverbálnemu zdieľaniu medzi hráčom a publikom, zatiaľ čo na hodine sa nachádza len žiak , ktorého má učiteľ k dispozícií šesťdesiat minút len pre seba. Tam dochádza k pomerne intímnemu zblíženiu, v situácií keď pedagóg žiakovi líči, aký druh nálady a pocity si pod tým, čo práve hrá, môže predstaviť, a on to má následne reprodukovať. Každý reaguje inak, a preto sa k tomu opäť treba postaviť zodpovedne. Učiteľ v interakcii so žiakom vníma jeho momentálne rozpoloženie, a mal by ho rozpoznať, myslí si I. Karško. Keď žiak príde na hodinu a prinesie si so sebou aj problémy, dá sa považovať za pedagogický úspech to, ak na konci hodiny odchádza spokojný a šťastný, pretože sa mu niečo skrze hudbu podarilo. A je to osobnosť učiteľa, ktorá mu návod sprostredkovala . Mladí ľudia, ktorí majú celý život pred sebou sa stále pozerajú dopredu, pretože majú cieľ a veľa energie. Pre Igora Karška je tento fakt veľmi pozitívnou a inšpiratívnou zložkou pedagogickej práce. 26 5. Festival Konvergencie a umelecká činnosť na Slovensku Po odchode Igora Karška zo Slovenska a následne aj z Prahy, sa pred jeho pôsobením v rodnej krajine akoby zavreli dvere. Bol to jeho bývalý profesor na konzervatóriu, Karol Petróczi, ktorý ho z času na čas zavolal zahrať si s Košickou filharmóniou. Na túto spoluprácu spomína rád , aj keď sa konala len sporadicky, v priemere raz za dva roky. V tom čase väčšina šikovných hudobníkov jeho generácie ostala v zahraničí, čo starším muzikantom, ktorí ostali na Slovensku, vyhovovalo. „Mali naďalej zaistené miesta. Tým pádom sa jedna generácia ako keby nevymenila.“ Všade sa nájdu výnimky, tak je to aj v tomto prípade, keď sa k tým, ktorí sa na Slovensko vrátili, priradil aj violončelista Jozef Lupták s ideou rozvíjania kultúry v krajine. Následne na jeho popud vznikol festival Konvergencie, kde sa začali združovať ľudia s podobným zmýšľaním . Keďže Slovensko nie je veľká krajina, a hudobníci sa v nej (minimálne hudobníci rovnakých vekových kategórií) navzájom poznajú, začali si pravdepodobne klásť otázku „Kde je ten Igor, ktorý bol na súťaži v Bratislave a vyhrával prvé miesta?“ Našťastie sa našlo dosť ľudí, ktorí vedeli, že žije vo Švajčiarsku. Jedným z tých, ktorí na neho mali kontakt, bol muzikológ a producent, syn už spomínaného slovenského skladateľa Ľudovíta Rajtera, Adrian Rajter, ktorý ho aj na festival zavolal. Vtedy odohral I. Karško prvý koncert na pôde Konvergencií. Paradoxom pre neho bolo zistenie, že všetkých kolegov, s ktorými hral, poznal po mene, ale ani raz sa s nimi nestretol. Medzi nich patria napríklad Ivana Pristašová, slovenská huslistka žijúca v Rakúsku , alebo klarinetista Ronald Šebesta, dokonca osobne nepoznal ani Jozefa Luptáka, organizátora festivalu. Pre I. Karška ako slovenského huslistu bolo prirodzené, že sa zaujíma o dianie v zemi, ktorej sa narodil, takže on o nich vedel skoro všetko, oni o I. Karškovi takmer nič. Jediná zmienka bola o ňom tá , že študoval v Prahe, a v minulosti povyhrával na celoslovenských súťažiach všetky ceny . Aj keď mal J. Lupták možnosť hrávať s mnohými vynikajúcimi huslistami z celej Európy, jemu sa práve najviac zapáčila spolupráca s I. Karškom, a tá trvá už ôsmy rok. 27 Účinkovanie na festivale Konvergencie vníma pozitívne aj z toho dôvodu, že ho pritiahlo bližšie k umelecko - hudobnému dianiu na Slovensku, na ktorom mu záleží. „Už od prvej svetovej vojny tu existovala veľká tradícia v koncertoch komornej hudby, tzv. „hauskoncertoch“ V období komunizmu kultúra podľa I. Karška na Slovensku fungovala, no na báze kontaktov, čo bolo na škodu, keďže interpreti sa mohli pozývať len zo „spriatelených krajín.“ Výhodou bolo, že hudba bola dostupná pre všetkých, a mohol si ju dovoliť takmer každý. S touto myšlienkou súhlasí aj I. Karško, aj keď je v rozpore so súčasným trendom, ktorý určuje, že kultúra sa dnes stáva skôr luxusom, ako niečo, čo je dostupné každému. Týka sa to hudby každého druhu. To je snaha aj festivalu Konvergencie. Priniesť hudbu do všetkých kútov krajiny, aj medzi ľudí, ktorí prvýkrát sedia na koncerte vážnej hudby. Program sa skladá z rôznych žánrov a období, náročnosť skladieb takisto nehrá rolu. Ide o to navodiť v poslucháčoch dojem toho, že: „počúvať Bartóka je niečo úplne prirodzené, takisto ako si vypočuť Mozarta a Beethovena.“ Spočiatku sa koncerty konali len v Bratislave, neskôr sa dostali aj na východné Slovensko, pričom prvý koncert v Košiciach nazval I. Karško fiaskom, pretože v publiku nesedel takmer nikto. Nasledujúce prevedenie v Prešove, jeho rodnom meste , ktoré sa konalo v Evanjelickom kolégiu, už malo vyššiu návštevnosť. V lete roku 2008 sa v prešovskej synagóge z iniciatívy jeho otca, Andreja Karška konal ďalší koncert. V dobe jeho prípravy ešte netušil, že ho bude hrať týždeň po ockovej smrti... Postupne sa zastávky festivalu rozšírili o ďalšie mestá, mimo iné hrali v Banskej Bystrici, Šamoríne, Levoči, Liptovskom Hrádku a v Bardejove. Zvlášť na koncert v poslednom spomenutom meste má I. Karško pekné spomienky. Pamätá si, že hrali ťažký program pozostávajúci z diel A. Schnittkeho, B. Bartóka a D. Šostakoviča, ale publikum, ktoré síce nebolo zastúpene v nejakom extrémnom počte, ich vystúpenie prijalo veľmi otvorene a srdečne. Dnes sú podmienky lepšie aj vďaka zvýšenému povedomiu u ľudí, v Bratislave a Košiciach sa dá hovoriť o akejsi tradícii v konaní týchto komorných koncertov. Zvlášť v Košiciach, ktoré je v roku 2013 Európskym hlavným mestom kultúry, je situácia o to lepšia, že mesto dostáva dotácie zamerané okrem iného aj na podujatia tohto typu. 28 Jednou z dôležitých a výsadných stránok festivalu je jeho neformálnosť . „Na to, aby odznela dobrá produkcia, hudobníci , nemusia sedieť v naškrobených frakoch a vyblýskaných sálach,“ myslí si I. Karško. Koncerty hrávajú aj v bývalých košických kasárňach, alebo v Design factory v Bratislave, čo sú vlastne industriálne priestory, obnovené na kultúrne účely. Tieto myšlienky sú blízke obidvom interpretom, Igorovi Karškovi aj Jozefovi Luptákovi, preto je ich spolupráca pomerne intenzívna. Obaja majú spoločné vyhliadky do budúcna, ktoré sa budú týkať rozvoja kultúry na Slovensku. Medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie vznikol v roku 2000 v Bratislave. Založil ho violončelista Jozef Lupták, umelecký riaditeľ festivalu, po svojom návrate zo štúdií v Anglicku a Kanade. Od roku 2008 festival cestuje po Slovensku a posledné roky si našiel miesto aj v Košiciach. Konvergencie každoročne vytvárajú priestor pre umelcov a milovníkov hudby, kde sa môžu priblížiť k rôznym žánrom, projektom a osobnostiam komornej hudby z celého sveta. Patria medzi nich špičkoví svetoví i slovenskí interpreti, venujúci sa hudbe rôznych žánrov a období, rovnako ako aj zaujímavé zoskupenia hudobníkov.3 3 www.konvergencie.sk 29 6. Reflexia Na otázku, čo huslistu Igora Karška dostalo až tam, kde je dnes, existujú dve slová. Zvedavosť a pokora. Zvedavosť ako dynamický prvok, ktorý ho ženie dopredu, ale nie tak, „ako keď slon vojde do porcelánu a všetko zničí. Práve pokora vytvára odstup od veci, a robí človeka menším, ako je jeho cieľ.“ Keď bol Igor Karško mladší, hudbu považoval za prostriedok, ako sa dostať k tomu, čím sa chce stať. Kedysi, keď počúval dielo C. P. E. Bacha pomyslel si , že syn je v porovnaním s otcom, J. S. Bachom, amatér. Rozdiel medzi prítomnosťou a minulosťou je ten, že teraz ma v sebe voči hudbe oveľa viac pokory, a že na to, aby mohol niekoho súdiť je príliš „malý“. Dnes zisťuje, že hudba pre neho znamená silu, energiu, vďaka ktorej kráča vpred. Považuje ju za „kľúč, ktorý mu pomáha lepšie chápať bytie.“ Skrze tento pohľad vie byť viac tolerantným k ľudským slabostiam, zlyhaniam. K čomu ,práve naopak, byť tolerantný nemôže, je keď sa niekto za každú cenu snaží presvedčiť svet okolo seba, že práve on má recept na to, ako sa má život správne žiť. To I. Karško považuje za veľmi sebecký druh vlastnej realizácie, a prikláňa sa k tomu, že je to evidentné najmä v politike, kde istá skupina ľudí skrze lož presviedča obyvateľstvo o tom, že vlastne materiálny svet je ten správny. Obrazne povedané, ako by sa snažila zobrať „duchovno“, a tým mu znemožňuje vidieť pravdu. Podľa I. Karška demokratický systém vo svete zakrpatel, čo nie je prirodzený stav, keďže v prírode sa takisto musia striedať ročné obdobia. Považuje ho za nebezpečný hlavne pre nastávajúce generácie. Práve preto sa snaží s mladými ľuďmi, študentmi konverzovať aj o týchto témach, aby zistil ich názory, prípadne ich usmernil. Podľa neho by sa mal každý človek z času na čas stíšiť, a zamyslieť sa o veciach, ľuďoch, čo chce a tiež nechce, pretože každé rozhodnutie, ktoré vykoná, má v konečnom dôsledku vplyv na celú spoločnosť. Igor Karško si v súčasnej dobe nevie predstaviť vykonávať inú profesiu, akúsi zvolil, aj keď sny má stále. Viac menej všetky súvisia s hudbou. Jedným z nich je vyštudovať ešte jeden odbor, ktorý súvisí takisto s pedagogickou činnosťou, a tým je hudobná réžia. Sám si myslí, že na to potenciál má. 30 Ako hudobník je zručný aj v technických smeroch, čo si dané povolanie vyžaduje. Zo záľuby zvykne kupovať pokazené fotoaparáty a opravuje ich, alebo ak fungujú, zámerne ich pokazí, aby ich mohol opraviť. Vychádza to z jeho povahových vlastností, z potreby prísť na koreň veci, zistiť, ako čokoľvek funguje bez toho, aby to zničil, aby zachoval jeho krásu. Igor Karško uvádza metaforu: „ Vidíš krásneho motýľa, ako poletuje z kvetu na kvet, a teba zaujme, ako môže vôbec taká krása existovať. Tak toho motýľa chytíš a pozoruješ pod mikroskopom. Najprv vidíš len lupene, chceš sa dostať ďalej, zistiť, čo je za toľkou krásou. Začneš ho rozoberať na kúsky. Nakoniec zistíš, že to je len kopa neidentifikovateľnej hmoty, ktorá sama o sebe nedáva žiaden zmysel, ale keď sa spojí harmonickým spôsobom dokopy, je z toho opäť veľmi pekný motýľ. Tak je to aj s ľuďmi a všetkou krásou, ktorá nás obklopuje. Je to zloženie častí, ktoré podvedome spolu nesúvisia, ale v konečnom dôsledku spolu tvoria dokonalý celok.“ 31 Záver Písanie tejto bakalárskej práce mi umožnilo bližší pohľad na život a utváranie umeleckej osobnosti jedného z najlepších slovenských interpretov, Igora Karška. Keďže danú tému predo mnou zatiaľ nikto nespracoval, môžem zhodnotiť, že jej písanie mi poskytlo veľkú inšpiráciu či už z interpretačného hľadiska, alebo z hľadiska vlastnej sebareflexie. Verím, že táto práca splnila cieľ vytýčený v úvode, a bude prínosom na hudobnom poli Slovenskej i Českej republiky. 32 Použité informačné zdroje Prácu som napísala na základe osobného rozhovoru, ktorý som s Igorom Karškom vykonala 12. Marca 2013 v Luzerne (Švajčiarsko). Internetové zdroje http://www.hc.sk/ http://www.sinfonieorchester.ch/ http://www.cameratazuerich.ch/ http://www.mdlg.net/ http://www.lascintilla.ch/ http://konvergencie.sk/ Použité fotografie, ktoré sú súčasťou prílohy, pochádzajú z internetových zdrojov, pričom pri každej je uvedený odkaz na danú stránku. 33 Zoznam príloh Príloha č. 1 Igor Karško s manželkou Janou Príloha č. 2 Les Musiciens du Louvre Grenoble a Marc Minkowski Príloha č. 3 Camerata Zürich Príloha č. 4 Igor Karško spoločne s violončelistom Jozefom Luptákom a klaviristkou Norou Škutou počas koncertu festivalu Konvergencie v Nitre 34 Prílohy 35 Príloha č. 1 Igor Karško s manželkou Janou Zdroj: http://www.wiediscon.ch/KARSKOe.php#kuenstler 36 Príloha č. 2 Les Musiciens du Louvre Grenoble a Marc Minkowski Zdroj: http://www.hainzl-delage-artists-management.com/en/artist/les-musiciens-du-louvre- grenoble/ 37 Príloha č. 3 Camerata Zürich Zdroj:http://www.cameratazuerich.ch/index.php?page=1&sub=2&PHPSESSID=683dc6a99b91238ca0 017ecf505ad4f 38 Príloha č. 4 Igor Karško spoločne s violončelistom Jozefom Luptákom a klaviristkou Norou Škutou počas koncertu festivalu Konvergencie v Nitre Zdroj: http://nitrianskagaleria.sk/event/galeria-hudby-2009/

Abstract:

JANÁČKOVÁ AKADEMIE MÚZICKÝCH UMĚNÍ V BRNE Hudební fakulta Katedra strunných nástrojů Studijní obor: Hra na housle Huslista Igor Karško Bakalářská práce Autor práce : Kristína Mihaliková Vedoucí práce: MgA. Miloš Vacek Oponent práce : prof. Peter Michalica ArtD. Brno 2013 Bibliografický záznam MIHALIKOVÁ, Kristína. Huslista Igor Karško [Violinist Igor Karsko]. Brno: Janáčková akadémia múzických umení v Brne, Hudobná fakulta, Katedra strunových nástrojov, rok 2013 38 s. Vedúci diplomovej práce MgA. Miloš Vacek Anotácia Diplomová práca Huslista Igor Karško pojednáva o osobnom a hudobnom vývoji huslistu Igora Karška od detského veku až po súčasnosť. Zaoberá sa jeho umeleckou a pedagogickou činnosťou s prihliadnutím na štúdium a jeho pôsobenie v súboroch. Annotation Diploma thesis Violinist Igor Karško deals with the personal and musical development of the violinist Igor Karško from his childhood to the present. It deals with his artistic and pedagogical activities in regard to the studies as well as his work in en- sembles. Kľúčové slová Igor Karško, huslista, pedagóg, orchester, koncertný majster Keywords Igor Karško, violinist, pedagogue, orchestra, concertmaster Prehlásenie Prehlasujem, že som predkladanú bakalársku prácu spracovala samostatne a použila som v nej len uvedené pramene a dostupné zdroje. V Brne, dňa 3. Mája 2013 Kristína Mihaliková Poďakovanie Na tomto mieste by som sa rada poďakovala Igorovi Karškovi za ochotu a ústretovosť pri realizácií rozhovoru. Obsah PREDSLOV.......................................................................................................... 6 ÚVOD................................................................................................................. 7 1. VPLYV RODINNÉHO ZÁZEMIA.................................................................... 8 2. ŠTÚDIUM.................................................................................................. 9 2.1 ĽUDOVÁ ŠKOLA UMENIA V PREŠOVE......................................................... 9 2.2 KONZERVATÓRIUM KOŠICE.............................................................................. 10 2.3 AKADÉMIA MÚZICKÝCH UMENÍ V PRAHE....................................................... 12 2.4 MEDZINÁRODNÁ HUDOBNÁ AKADÉMIA YEHUDIHO MENUHINA V GSTAADE. ........................................................................................................................... 13 2.4.1 Vplyv Yehudiho Menuhina......................................................................... 14 3. UMELECKÁ ČINNOSŤ................................................................................. 17 3.1 LUZERNER SINFONIEORCHESTER .................................................................... 17 3.2 CAMERATA ZÜRICH............................................................................................ 19 3.3 LES MUSICIENS DU LOUVRE GRENOBLE........................................................ 20 3.3.1 Funkcia koncertného majstra................................................................... 22 4. PEDAGOGICKÁ ČINNOSŤ.......................................................................... 24 5. FESTIVAL KONVERGENCIE A UMELECKÁ ČINNOSŤ NA SLOVENSKU ......... 26 6. REFLEXIA.................................................................................................. 29 ZÁVER................................................................................................................ 31 POUŽITÉ INFORMAČNÉ ZDROJE......................................................................... 32 ZOZNAM PRÍLOH............................................................................................... 33 PRÍLOHY............................................................................................................ 34 6 Predslov Huslistická generácia Igora Karška sa dá do istej miery nazvať „

Abstract:

generáciou v exile“, pretože väčšina z hudobníkov žije a pôsobí v zahraničí, čo sa dá do istej miery prisúdiť politickému vývoju na Slovensku. Medzi nimi sa nedá prehliadnuť meno úspešného huslistu Juraja Čižmaroviča, žiaka prof. Petra Michalicu, ktorý do roku 2003 vykonával post koncertného majstra Gürzenich Orchester v Kolíne. Taktiež zmienka o Tiborovi Kováčovi, ktorému roku 2004 bola udelená profesúra na Viedenskom štátnom konzervatóriu, a ktorý je vedúci druhých huslí u Viedenských Filharmonikov, je oprávnená. Nedá mi nespomenúť huslistku Janu Karškovú , ktorá je členkou Zürcher Kammerorchester a takisto vedúcou druhých huslí Kammerorchester Basel vo Švajčiarsku, a Ivanu Pristašovú, ktorá pôsobí ako pedagóg na Konzervatóriu v rakúskom In- nsbrucku. K písaniu svojej práce som si zvolila profil Igora Karška, slovenského huslistu žijúceho vo Švajčiarsku, keďže s ním mám ako s pedagógom skúsenosť, a doteraz o ňom nebola vydaná žiadna odpovedajúca publikácia. 7 Úvod Vo svojej bakalárskej práci sa zaoberám osobnosťou slovenského huslistu žijúceho vo Švajčiarsku, Igora Karška, jeho umeleckým vývojom, a jeho pôsobením ako interpreta na poli hudobného života. Napriek tomu, že je I. Karško uznávaný interpret, a dá sa mu prisúdiť umelecký prínos či už na Slovensku alebo v zahraničí, doposiaľ o ňom nebola publikovaná žiadna odborná literatúra. Vo svojej práci budem vychádzať hlavne z osobného rozhovoru, ktorý sa uskutočnil 12. Marca 2013 vo švajčiarskom Luzerne. Jeho meno nachádzame aj na webovej stránke www.wikipedia.org a iných, no týmto zdrojom nepripisujem veľkú dôležitosť vzhľadom na obmedzenosť informácii, ktoré poskytujú. Keďže internetové domény súborov, v ktorých I. Karško pôsobí, sú dostatočne bohaté, čo sa týka faktov a informovanosti, ich extrakt mi bude nápomocný pri popise každého z daných súborov. Práca je rozčlenená do šiestich kapitol a deviatich podkapitol. Posledná šiesta kapitola sa skladá z úvah a uzatvára prácu reflexiou, čo je aj názov kapitoly. Práca je vedená chronologicky, každá kapitola prechádza obdobím od raného detstva až po súčasnosť. Detailnejšie sa zaoberá jednotlivými inštitúciami a pedagogickými vplyvmi v podkapitolách. V každej kapitole uvádzam citácie vyplývajúce z rozhovoru, ktorých skratky už pod čiaru neumiestňujem. Cieľom práce je urobiť prierez v umeleckom a osobnom vývoji huslistu Igora Karška, a priblížiť jeho pôsobenie v umeleckej oblasti. 8 1. Vplyv rodinného zázemia Igor Karško sa narodil 3. Mája 1969 v Humennom. Prvé dva roky života strávil s rodinou v Holčíkovciach, v obci na Zemplíne, následne sa presťahovali do Prešova. Pochádza z učiteľskej rodiny, pričom hudba ho sprevádza od narodenia a spev bol jeho každodennou súčasťou. Už takpovediac v kolíske si jeho mama všimla, že reaguje na charakter Durovej alebo molovej tonality v piesňach. Jeho otec, Andrej Karško, učiteľ a etnograf, ktorý pracoval ako Vedúci oddelenia záujmovo-umeleckej činnosti Ústredného výboru kultúrneho zväzu ukrajinských pracovníkov v Prešove, bol v neustálom kontakte s hudbou, prevažne ľudovou, ale vážnu nevynímajúc, čo potvrdzuje aj to, že synovi púšťal platne s hudbou L. van Beethovena a W.A. Mozarta. Keď došlo na E. Suchoňa, nebral ohľad ani na relatívne nízky vek poslucháča. To malo veľký vplyv na jeho hudobný, ale aj intelektuálny rozvoj. Brával ho so sebou na služobné cesty, kde sa stretával s rôznymi muzikantmi. Podľa otca, ktorý mu bol vzorom, a ktorý už husle vlastnil, zatúžil aj Igor po svojich vlastných. Jeho prvý nástroj bol ale plechový. Keď otec videl, že syn aj naďalej javí záujem, po roku mu kúpil husle. Skutočné, z dreva. Pri jednej zo služobných ciest ho zobral otec na skúšku Folklórneho súboru Karpaťanin, kedy na neho niekdajší primáš urobil obrovský dojem. Po skúške šiel s otcom za huslistom, ten zobral jeho ľavú ruku, pozrel na ňu a vyhlásil: „To bude huslista!“ 9 2. Štúdium 2.1 Ľudová škola umenia v Prešove Ako šesťročný začal navštevovať Ľudovú školu umenia pod vedením Juraja Macalu ,s ktorým, bohužiaľ, nemal veľmi dobrú skúsenosť. Spomína, že mal o niečo väčšie husle, ako mu bolo treba, takže mu padali. Pán učiteľ ale nedbal na žiakov čisto technický „hendikep“ a nútil ho za každú cenu držať husle čo najvyššie. To ho znechutilo tak, že po siedmej hodine sa rozhodol skončiť s návštevou týchto husľových hodín. Nasledovala ročná pauza, počas ktorej však na husle nezanevrel, s otcom hrával úpravy rôznych ľudových, ale aj umelých piesní. O tom, že jeho talent a interest neboli len na poli hudobnom, svedčí aj to, že ako chlapec rád kreslil a maľoval . Bavilo ho objavovať, skúmať, zisťovať všetko nové a hľadať súvislosti. S atlasom v ruke, a v bielizníku, dokázal stráviť celé hodiny, vtedy sa nachádzal akoby vo vlastnom svete. Zvedavosť, to je tá vlastnosť, ktorá ho sprevádza celým životom. Počas ročnej prestávky otec neprestajne hľadal vhodného učiteľa na výuku huslí . Nakoniec sa ňou stala ped. Rozália Varcholová, v minulosti a aj dnes veľmi uznávaná učiteľka, ktorá odchovala množstvo rodiacich sa talentov. Začala sa poctivá a dôkladná práca na budovaní husľovej techniky. Na dennom poriadku boli stupnice, ševčíkové cvičenia, etudy. Cvičenie pokladal za samozrejmosť, domácu úlohu, kde je potrebné všetko nacvičiť. Nevidel v tom povinnosť. Počas jedného leta si dal záväzok, že prehrá všetky husľové party, ktoré sa nachádzali v otcovom notovom archíve (kde sa medzi inými nachádzal aj Husľový koncert emol od F. Mendelssohna- Bartholdyho), čo sa mu aj v konečnom dôsledku podarilo. Kvalita prevedenia nehrá v tomto prípade rolu, skôr sa dá vyzdvihnúť obrovská húževnatosť a zanietenie pre aktivitu. Pani učiteľku Varcholovú vo všetkom počúval, videl v nej autoritu. Spomína, že sa neodvážil povedať, keď nemohol hrať kvôli krvácajúcemu prstu ľavej ruky. Až v jednom momente sa opäť prejavila jeho exploratívna povaha, a to, keď v deň koncertu vystúpil na pódium s vlastným vibrátom, ktoré sám nacvičil. Pani učiteľka 10 ostala zarazená, pretože tento prvok ešte na spoločných hodinách neprebrali. Toto malé „extemporé“ učiteľku upozornil na zvýšený záujem zo strany žiaka. Keď mal Igor Karško jedenásť rokov, jeho záujem o husle bol taký markantný, že keď pani Varcholová prišla s myšlienkou štúdia na konzervatóriu, cvičenie sa ešte zintenzívnilo. Popri husliach sa naďalej venoval kresleniu, ktoré mu išlo takisto veľmi dobre. Vo veku trinástich rokov sa malo rozhodnúť, ktorou cestou sa uberie, buď to bude výtvarný alebo hudobný smer. Možno to bol koncert Košickej filharmónie, ktorý o tom rozhodol. Na programe bola Šeherezáda od N. Rimskeho-Korsakova, kde hral husľové sólo Karol Petróczi, dlhoročný koncertný majster filharmónie, pôsobiaci do týchto dní takisto ako profesor na Konzervatóriu v Košiciach, ktorému bol mladý huslista predstavený. Dohodli sa na pravidelných sobotňajších hodinách, kedy sa riešila najmä technická stránka, a to technika pravej ruky a tón. Popri tom, ako urobil prijímacie skúšky do nultého (prípravného) ročníka na konzervatóriu, úspešne aj naďalej reprezentoval ĽŠU v Prešove, a to na rôznych krajských a celoslovenských súťažiach. Aj keď od výtvarného umenia nakoniec upustil, záľuba vo vizuálnom umení mu ostala doteraz, a to vo fotografii a fotografovaní. 2.2 Konzervatórium Košice Nasledovalo štúdium na Košickom Konzervatóriu v triede Karola Petrócziho, čo je synonymum pre odcvičené hodiny v Dome Umenia v Košiciach(sídlo Košickej filharmónie). Od cvičenia na prázdnych strunách , ktoré bolo zamerané na pravú ruku ,až po svetový husľový repertoár. Čím bol repertoár náročnejší, potreba cvičenia rástla priamoúmerne s ním. Niekedy bolo hodín aj dvanásť. S možnosťou cvičenia v budove filharmónie sa otvorili ďalšie dvere, a to do sveta orchestra. Aj keď I. Karško už od detstva počúval symfonickú hudbu, táto skúsenosť bola iná, empirická. S partitúrou v ruke sedel takmer na každej skúške. Orchester mal o jedného pomyselného hráča alebo dirigenta viac. V týchto študentských rokoch sa opäť dostavuje potreba objavovať, a taktiež záľuba v komornej hudbe, ktorej sa Igor venoval už na Základnej umeleckej ško- 11 le. So spolužiakmi sa rozhodol, že nacvičia Klarinetový kvintet od W. A. Mozarta , ktorý sa dočkal svojho prevedenia na seminári sláčikového oddelenia. Vypočul si to aj jeho profesor, ktorého prvá reakcia bola skôr negatívna, no neskôr ho práve táto skúsenosť priviedla k myšlienke rozvíjať svojho žiaka ešte viac, a to po hudobnej stránke. Štúdium bolo dovtedy zamerané viac na technickú stránku husľovej hry, čo ale nebolo na škodu, pretože ho to priviedlo k tvrdej práci a disciplíne. Čo sa týka všeobecnej výuky, I. Karško patril stále k výborným žiakom, či už šlo o odborné predmety, alebo všeobecno-vzdelávacie. Hnala ho dopredu myšlienka, aby mal čo najviac vedomostí, spomínaná zvedavosť ho podnecovala k tomu, aby čítal súčasne desať až pätnásť kníh . Podporoval ho v tom aj K. Petróczi, podľa ktorého „jeden hudobník nemôže existovať bez toho, aby ovládal mená maliarov a iné prvky umenia.“ Na hodinách Dejín hudby preberanú látku vedel dávno dopredu, na maturitu sa takmer nepripravoval, pretože všetko ovládal. Jeho záľuby sa spájali so získanými vedomosťami, či sa to týka fotografovania, alebo histórie. Návšteva zrúcanín hradu sa automaticky pretavila do topografie daného terénu. Možno jediné odvetvie v ktorom nevynikal bol šport, pretože ako malý chlapec trávil čas s husľami radšej, ako pri futbalovej lopte. V tom čase mu bol veľkým vzorom jeho starší spolužiak, Peter Sklenka, s ktorým študovali u rovnakého pedagóga. P. Sklenka pokračoval v štúdiu v Prahe, čo bolo inšpiratívne aj pre I. Karška. Obdivoval na ňom jeho húževnatosť, zvedavosť, vlastnosti, ktoré mu stále boli blízke. Neskôr medzi nimi vznikol hlboký priateľský vzťah. Vo Filharmónii Košice sa im podarilo spolu odohrať Koncert pre dvoje husle a orchester od Bohuslava Martinů. Po štyroch rokoch na konzervatóriu nastal opäť bod, v ktorom sa bolo treba rozhodnúť, kam pokračovať v štúdiu ďalej. Na odporúčanie p. profesora Petrócziho sa Igor Karško rozhodol pre Akadémiu Múzických Umení v Prahe, v triede profesora Jiřího Tomáška. História sa opakovala, pretože k ich zoznámeniu došlo opäť na pôde Štátnej filharmónie Košice, za sprievodu ktorej hral J. Tomášek Husľový koncert od A. Glazunova. Po úspešnom absolvovaní prijímacích skúšok bolo rozhodnuté, že jeho ďalšou hudobnou zastávkou bude Praha. 12 2.3 Akadémia múzických umení v Prahe Odchodom z Košíc do Prahy sa Igorovi Karškovi rozšíril ďalší obzor. To mu ponúklo už samotné mesto , ktoré bolo centrom v každom umeleckom smere, či už hudobnom, výtvarnom, alebo architektonickom. Všetky tieto oblasti mu boli, aj sú doteraz, veľmi blízke, Praha mu preto poskytla absolútne vyžitie v každom z nich. Tak, ako v súčasnosti, aj v tej dobe sa v Prahe konali koncerty s účasťou tých najzvučnejších mien sólistov a ansámblov, čo je nemalá inšpirácia pre každého mladého hudobníka. No Igor Karško nemal nikdy vysoké ambície, či ciele. Cieľom bolo hrať na husle najlepšie ako sa dá, a snom ešte na konzervatóriu, bolo hrať v druhých husliach Košickej filharmónie, čo svedčí o skromnosti a možno aj trochu málo sebadôvery vo svoje schopnosti. V tomto smere mu veľmi pomohol prof. J. Tomášek, pri ktorom si postupne budoval sebavedomie. Naďalej pretrvávala práca na technike, v tomto prípade to bola technika ľavej ruky. Počas jeho štúdií v Prahe vypísala Štátna filharmónia Košice konkurz na koncertného majstra. Na radu a odporúčanie jeho súčasného aj bývalého pedagóga, sa I. Karško na konkurz pripravil a následne ho vyhral, no štúdium na AMU prerušiť nechcel. S vedením filharmónie dospel k dohode, že to miesto mu bude k dispozícii akonáhle ukončí štúdium v Prahe. K tomu však nikdy nedošlo, pretože nasledoval sled udalostí ktoré zmenili celé jeho dovtedajšie smerovanie. Ako to býva, človek si mnohokrát určí cestu, no osud si to zariadi inak, tak to bolo aj v prípade Igora Karška. Spomína na deň, keď sa chystal domov, pretože mu zomrela babička. Kvôli vyučovaniu bol doobeda v škole, do Prešova mal cestovať až večer. Na chodbe stretol profesora J. Tomáška, ktorý sa ho opýtal, či je oboznámený s tým, že sa koná nábor študentov na Menuhinovu Akadémiu v Gstaade (Švajčiarsko). Kvázi šlo o výber študentov, ktorí sa mali zúčastniť letného kurzu v Gstaade, a následne z nich mal byť urobený ešte užší výber tých, ktorí dostanú ročné štipendium pre štúdium na prestížnej škole. I. Karško to nezvažoval, dokonca si ani nemyslel, že by tam mal vôbec čo zahrať. V tom čase mal však v repertoári Čajkovského husľový koncert, Chaconne od J.S. 13 Bacha ... Pravdepodobne po profesorovom dohovorení, že nemá čo stratiť, pretože v tom čase už mal isté štúdium v USA, sa rozhodol, že to skúsi. Prehrávka dopadla tak, že tú možnosť zúčastniť sa letných kurzov pod vedením Alberta Lysyho a Yehudiho Menuhina dostal a spolu s ním ešte jeden huslista. Následne sa mu podarilo získať aj spomínané štipendium, čo znamenalo ďalšiu životnú križovatku. Rozhodnúť sa najskôr nebolo príliš ťažké pri vidine spolupráce s Yehudim Menuhinom... 2.4 Medzinárodná hudobná akadémia Yehudiho Menuhina v Gstaade Po príchode do Švajčiarska a rozhovore s Albertom Lysym nasledoval šok v podobe otázky: „Are You strong enough?“ A. Lysy mu vysvetlil, že mu tu otázku kládol kvôli tomu , že na neho bude vyvinutý tlak čo sa týka intonácie, tónu a techniky, preto sa ho pýtal, či je dosť silný. Odpoveď bola kladná, teda že dosť silný je. Dokázal v tej dobe cvičiť 12 hodín denne. Samozrejme, netýkalo sa to len fyzickej kondície, ale takisto psychickej odolnosti a vytrvalosti. Na prvej hodine mu profesor povedal, že hrá tak falošne, že sa to nedá počúvať, v podstate každý čistý tón vraj bola náhoda. Tu sa dá oceniť pedagogický prístup A. Lysyho, a to, že mu nepredložil len kritiku na jeho hru , ale zároveň mu ponúkol riešenie, ako sa v danej oblasti zdokonaliť, teda jeho víziu „čistého hrania“ . Je nutné podotknúť, že táto otázka intonácie sa pohybovala v rovine farieb, odtieňov daných tónov v akordoch, nie o falošné hranie v rozmedzí štvťtónov... Igor Karško to prijal ako novú výzvu, jednu z mnohých. Nasledovali hodiny odcvičené na stupniciach. Ďalšia hodina s Lysym bola po týždni. Vtedy zistil, že poctivé cvičenie intonácie sa skutočne oplatilo, pretože profesor sa po odohraní vyjadril pochvalou o jeho veľkom progrese. I.Karško popri štúdiu vo Švajčiarsku pokračoval naďalej aj na AMU v Prahe, hoci mal jeden semester prerušený, štúdium dokončil diaľkovo. Čo sa týka porovnania, či už dvoch krajín, alebo konkrétne škôl, situácia sa nedá vylíčiť jednoznačne, pretože Menuhinova Akadémia je súkromná inštitúcia, kde bolo každý rok prijatých štrnásť najlepších huslistov z celej Európy. Okrem praktických hodín hry na nástroj, komor- 14 ných ansámblov a podobne, nemali študenti žiadne iné predmety, zatiaľ čo na AMU štúdium podliehalo absolvovaniu aj teoretických predmetov. Čo mu chýbalo v Gstaade, to bola samotná Praha, mesto s krásnou architektúrou, ktoré dokáže umelca inšpirovať. Napriek tomu Gstaad mal výhodu bezstresovosti, keďže je to vidiek s pastorálnou atmosférou, a vďaka tomu, že mal minimum vyučovania, mohol sa naplno venovať cvičeniu na husliach. Veľká expanzia nastala na poli komornej hudby. Menuhinova Akadémia mala bohatý hudobný archív, čo Praha trochu postrádala. Veľmi časté boli kurzy komornej hudby, ktorých sa zúčastňovali umelecké kapacity ako napríklad Igor Oistrach. Samotní študenti, ktorí boli pochopiteľne všetci na takej vyspelej úrovni, že nemuseli riešiť technickú stránku hrania, z vlastnej iniciatívy lúštili diela do noci. Tak prehrali a zoznámili sa s množstvom svetového repertoáru. Preto niet divu, že práve na tejto pôde vzniklo sláčikové trio , ktoré tvoril on, Igor Karško ako huslista, český violista Alexander Besa a violončelo zastupovala francúzka Catherine Strynx. Ich trio bolo jediným pevným ansámblom na Akadémii, rozhodli sa poňať ho seriózne a to tak, že sa prihlásili na tri súťaže komornej hudby v taliansku, konkrétne vo Florencii, Trapani a Caltanissette. Každú z nich vyhrali, čo sa však nedá považovať za samozrejmosť. Podliehala tomu poctivá príprava a opäť hodiny cvičenia, či už každý sám, alebo spolu. Absolvovali koncerty, na ktorých si program obohrávali a ešte hĺbavejšie študovali. Serenade String Trio si postupne získalo úspech , odohrali okolo 60 až 80 koncertov ročne, a vlastne aj to bol jeden z dôvodov, prečo ostal I. Karško vo Švajčiarsku. Táto spolupráca pokračovala aj po štúdiu, konkrétne od roku 1991 do roku 2001, svoje pôsobenie ako trio skončili až keď sa violončelistka C. Strynx presťahovala do Portugalska. 2.4.1. Vplyv Yehudiho Menuhina Sir Yehudi Menuhin, po ktorom je škola dodnes pomenovaná, a ktorý ju založil, v tom čase chodieval učiť v priemere raz za dva až tri týždne, pomerne dosť často. Hodiny s ním boli otvorené, sedeli tam viacerí študenti, každá trvala približne dve hodiny. 15 I.Karško sa na každú hodinu s Y. Menuhinom veľmi tešil, pretože ten priestor, ktorý mu mohol venovať bol len jeho. Priestor, počas ktorého sa mu zakaždým otváral nový obzor o tom, ako sa má hrať Brahms, Schumann, Kodály... Zatiaľ čo s A. Lysym pracoval na technike, Y. Menuhin ho rozvíjal hudobne, takisto tónovo. Vedel, že na každú hodinu musí byť stopercentne pripravený, aby sa pedagóg nemusel zaoberať banalitami. Spomína, že nervozita trvala asi desať sekúnd pred tým, ako mu mal hrať, viac nie, pretože ho aj tak po dvoch minútach hrania zastavil a začal konverzovať na partnerskej úrovni, dokonca sa dá povedať, až kamarátskej(nie v žoviálnom zmysle slova). Bolo cítiť obrovský rešpekt z jeho strany, takisto je obdivuhodný spôsob, ako sa vedel vžiť do pocitov, stavu študenta. „Nedalo sa mať pred ním pocit nejakej menejcennosti. Možno až pokiaľ nezobral do ruky husle a sláčik, a frázu ktorú sa iný snažil úmorne vyrobiť, on zahral úplne ľahko, bez akejkoľvek námahy, a pritom dokonale.“ Až vtedy si I. Karško uvedomil, ako je na kilometre ďaleko od krásna. Bral to ako niečo inšpirujúce. (V knihe Y. Menuhina- Nekonečná cesta, je cítiť posolstvo, že hudba, to je nekonečná cesta, cesta za krásnom, ktorá nikdy nekončí.)1 Ľudsky ho Yehudi Menuhin ovplyvnil v dvoch smeroch. V jednom je to myšlienka, ktorú rozvil už na konzervatóriu K. Petróczi , a tým je neustále hľadanie. „Moment, keď má človek pocit, že už to, čo hľadal našiel, je presne ten moment, kedy sa mýli. Horizont je vlastne nekonečne ďaleko.“ Druhý smer sa týka jednej z ľudských cností, a tou je pokora. Jednému to príde až nepochopiteľné, že človek, ktorý vo veku dvanástich rokov odohral na jednom koncerte technicky náročne husľové koncerty J.S. Bacha, L. van Beethovena a J. Brahmsa, bol schopný viesť rovnocenný dialóg s hocikým, či to bol vrátnik, alebo študent. Bol presvedčený, že každý, kto vykonáva nejaké povolanie zodpovedne a dobre, vykonáva ho s láskou. To robil aj Y.Menuhin, len s tým, že on bol huslista. Jednou z jeho známych myšlienok je, že ak zahrá Chaccone od J.S.Bacha naozaj veľmi pekne, svet sa stane lepším, že hudba je ten element, ktorý vie povzniesť ducha človeka nad všetky krízy a zlo. V to verí aj Igor Karško. Hudba vie ľuďom odkryť elementy, ktoré sa pre nich stanú natoľko dôležité, že všetky „nízke“ pudy sa stanu druhoradými. To ho robí lepším a naplnenejším, a keď dosiahne tieto ľudské hodnoty, dokáže odpustiť skôr, ako keď 1 Menuhin Y., Unfinished Journey (1977), New York 16 rieši žabomyšie spory, myslí si. Keď človek vidí v tom druhom len tú negatívnu stránku, bez toho, aby prihliadol aj na pozitívum, vznikne konflikt. Bohužiaľ, materiálny svet podlieha aj týmto faktom. Zatiaľ čo krásno je stav absolútny, nenosí so sebou ďalšie plus alebo mínus, a čím viac sa človek živí duchovnou potravou, tým sa stáva lepším. Preto si aj huslista Igor Karško kladie otázku , prečo ak existuje duchovno, konflikty napriek tomu pretrvávajú? Zároveň si odpovedá protiotázkou, aký by svet bol, keby nejestvovalo duchovno? Aký by bol o desať, dvadsať, sto rokov? 17 3. Umelecká činnosť Po úspešnom ukončení Akadémie v Gstaade a zároveň aj AMU v Prahe nastal bod, kedy bolo potrebné začať sa obzerať po zamestnaní, pretože v tom čase už bol Igor Karško ženatý, a s manželkou Janou, tiež huslistkou, mali jedno dieťa, Annu. Keďže trio vtedy žalo úspech a bol v ňom potenciál, plánoval I. Karško ostať vo Švajčiarsku a popri ňom si nájsť miesto v komornom orchestri. Jeho víziou bola Camerata Bern, kde v tej dobe žil. Camerata, čo je vlastne komorný ansámbel, orchester, mu bol blízky aj kvôli predchádzajúcej skúsenosti v Gstaade . Tam spolu s ďalšími študentmi hrávali v Camerate Lysy, ktorú viedol profesor hry na husliach, Alberto Lysy. S ním a spoločne s Y. Menuhinom absolvovali množstvo koncertov v zahraničí ,kde ako študenti získali veľa skúseností , preto mu táto myšlienka impo- novala. Ďalšia možnosť sa mu naskytla po obhajobách diplomovej práce na AMU, keď mu bolo ponúknuté miesto doktoranda, s tým, že ak bude popri tom na Akadémií vykonávať stáž, bude dostávať štipendium. I. Karško sa sporadicky pohyboval po chodbách pražskej AMU, ale nakoniec už nie v rámci štúdia. Začal sa zaujímať o dirigovanie a kompozíciu, takisto komornú hudbu, preto výuku týchto predmetov občas absolvoval. Kompozične sa radil aj so slovenským skladateľom žijúcim v Košiciach, Jozefom Podprockým. 3.1 Luzerner Sinfonieorchester Niekto tomu hovorí náhoda, iný osud, ktorý určí ľudské smerovanie, každopádne Bern ani Praha sa vo finálnom výsledku nekonali. Vďačil tomu článok uverejnený v časopise Das Orchester, v ktorom bol vypísaný v poradí už štvrtý konkurz na koncertného majstra do Luzerner Sinfonieorchester. I. Karško sa na konkurz pripravil a to miesto spomedzi približne tridsiatich ďalších huslistov vyhral. Samozrejme, bolo to pre neho trochu prekvapujúce, že hneď prvý pokus bol úspešný , ale nebolo o čom uvažovať. Keď Luzern, tak Luzern! 18 Ako koncertný majster musel v tej dobe vykonať 270 služieb ročne, čo je enormný počet. Tým pádom bola koncertná činnosť tria obmedzená. K tomu sa pridružili veľké komplikácie, pretože úrad, ktorý vo Švajčiarsku vydáva pracovné povolenia jeho žiadosť zamietol, dokonca o nejaký čas neskôr dostal zákaz vstupu do krajiny. Pre neho to znamenalo prerušenie ciest na Slovensko, vlastne kamkoľvek mimo Švajčiarska, pretože späť za hranice by ho už znovu nepustili. Otvoril sa proces, počas ktorého síce v krajine mohol žiť, ale nie pracovať, a v tejto situácii by bolo pomaly nemožné uživiť sa. Na jeho stranu sa postavil zamestnávateľorchester. Dohodnuté koncerty s triom musel podnikať takmer za robinsonských podmienok. Dnes je myšlienka ísť po hranice autom, a od hraníc na bicykli, aby nebol kontrolovaný políciou, absurdná.( V západoeurópskom ponímaní . V iných kútoch zeme je , bohužiaľ, tento fakt stále realitou ,a to aj za horších podmienok). Takto sa mu podarilo zopárkrát prejsť švajčiarske hranice, až kým ho pohraničná polícia nechytila a následne automaticky umiestnila do väzby. Našťastie tento „pobyt“ trval len približne šesť hodín. Pomohli mu kolegovia z orchestra. Zadržanie sa konalo ešte raz, síce nie pri prechode hranicou, ale opäť sa všetko vyriešilo veľmi rýchlo. Situácia to nebola jednoduchá ani pre jeho rodinu, ani pre neho, pretože ako koncertný majster bol na očiach verejnosti, a nemohol si byť istý, či ho niekto po každom ďalšom odohratom koncerte neudá. Proces zašiel až tak ďaleko, že sa dostal pred Najvyšší súd. Nakoniec sa veci pohli správnym smerom, I. Karškovi pomohli jeho priatelia z Bernu, ktorí sa poznali s vtedajšou prezidentkou Ruth Dreifuss. Tá dala impulz na prešetrenie celej záležitosti. Prv od nej dostal fax, že proces bude neúspešný, čo ho veľmi sklamalo. Nakoniec sa ukázalo, že to bola len kamufláž, pretože presne o týždeň dostal pracovné povolenie, a človeka, ktorý bol za celú záležitosť na Úrade práce zodpovedný, zbavili funkcie. Počas celého sporu, ktorý trval rok (1993-1994), bol Igor Karško stále v práve. Luzerner Sinfonieorchester bol založený v roku 1806. Ako najstarší symfonický orchester vo Švajčiarsku, LSO si získal medzinárodné uznanie, ktoré siaha ďaleko za hranice krajiny. Medzi sólistov, ktorí spolupracovali s orchestrom sa zaradili celosve- 19 tovo uznávaní hudobníci ako Vadim Gluzman, Julia Fischer, Hilary Hahn, Gidon Kremer, Julian Rachlin, Vadim Repin, Martha Argerich, Mischa Maisky a mnoho iných. Funkciu šéfdirigenta vykonáva v prebiehajúcej sezóne jeden z najvýraznejších mladých dirigentov súčasnosti, James Gaffigan. 3.2 Camerata Zürich Igor Karško sa stal členom Cameraty Zürich roku 1997, po oslovení zakladajúceho dirigenta Rata Tschuppa, keď im na jeden koncert chýbal koncertný majster. I. Karško súhlasil, aj keď si úplne nevedel predstaviť hranie pod jeho vedením, pretože dirigentské schopnosti R. Tschuppa boli trochu obmedzujúce. Po odohratí koncertu bol však nadšený, pretože R. Tschupp bol výborný organizátor a mediátor, a skrze lásku k hudbe, ktorú z neho bolo jasne cítiť , sa dali určité nepresnosti prehliadnuť. O to viac ho tá spolupráca napĺňala, že postarší dirigent bol veľmi múdry, čo I. Karškovi veľmi imponovalo aj imponuje. Zámerne sa obklopuje na jednej strane mladými ľuďmi, ktorí sú pre neho „motorom“, hnacou silou, a na strane druhej sú to ľudia starí, tzv. „chodiace encyklopédie“, ktorí ho obohacujú o svoje vedomosti a skúsenosti. V tejto súvislosti sa dá spomenúť veľký vplyv slovenského skladateľa, dnes už nebohého, Ľudovíta Rajtera, s ktorým pri každej návšteve Bratislavy viedol dlhé dialógy nielen o hudbe. Tieto rozhovory ho veľmi naplňovali a dodnes na nich veľmi rád spomína. Skrze vzájomný rešpekt vznikla spolupráca, ktorú už nebolo nutné prerušovať až do chvíle, keď R. Tschupp zomrel. Orchester mal po dobu päť rokov nového dirigenta. Po tomto období sa bolo treba rozhodnúť, či budú angažovať nového . Nakoniec tajne hlasovanie rozhodlo, že orchester bude viesť Igor Karško, bez pomoci dirigenta s tým, že umeleckým vedúcim sa stal Thomas Demenga. 20 Pôsobenie v Camerate Zürich je pre I. Karška veľmi „osviežujúce“, pretože orchester je zložený väčšinou z mladých ľudí, ktorí spolu nehrávajú až tak často, aby medzi nimi vznikol stereotyp. Camerata Zürich bola založená v roku 1957 švajčiarskym dirigentom Ratom Tschuppom. S viac ako sto svetovými premiérami hrá dôležitú úlohu v produkcii švajčiarskej súdobej hudby. Okrem súčasnej hudby, zriedkavo hranej, sú to takisto znovuobjavené diela klasického a romantického orchestrálneho repertoáru. Široká škála umeleckého zamerania Cameraty Zürich je zdokumentovaná na rade zvukových nahrávok. Orchester je pravidelným hosťom koncertov doma i zahraničí. So začiatkom koncertnej sezóny 2011/12 prevzal post umeleckého riaditeľa medzinárodne preslávený violončelista a skladateľ Thomas Demenga. 3.3 Les Musiciens du Louvre Grenoble Igor Karško začal budovať svoj vzťah k starej hudbe už na konzervatóriu. Cez rôzne nahrávky sa dostával ku generácii hudobníkov ako bol Nikolaus Harnoncourt, Andrew Parrott, ktorí sa svojou prácou zaslúžili o rozmach na poli poučenej interpretácie starej hudby. V snahe pokračoval I. Karško aj počas štúdii v Prahe, i keď dostupnosť nahrávok bola obmedzená, a štýlovo zamerané ansámble boli skôr raritou. Štúdium v Gstaade mu takisto neposkytlo veľa možností v tomto smere. Zmena nastala až po škole. Keďže Luzerner Sinfoneorchester zastupuje aj divadelný orchester, riaditeľka divadla, ktorá bola práve na odchode zo svojho postu sa chcela rozlúčiť produkciou barokovej opery Jeana Baptsista Lullyho - Mešťan šľachticom. Riaditeľka sa obrátila na I. Karška, či by bol záujem zo strany orchestra, keďže dovtedy na takom projekte nepracovali a nemali k dispozícii dobové nástroje. Na jeho prekvapenie sa prihlásilo dosť členov, minimálne dosť na to, aby sa vytvoril jeden malý orchester. Pochopiteľne bolo treba zohnať nástroje a usporiadať workshop zameraný na poučenú interpretáciu. Vďaka odporúčaniam sa im podarilo osliviť huslistu Nicolasa Mazzoleniho, ktorý je vedúci druhých huslí v ansámbli Les 21 Musiciens du Louvre Grenoble. Nástroje mali požičané. Od hrania stupníc sa dostali k danej opere, ktorú nacvičili s N. Mazzolenim a I. Karškom. Táto opera J. B. Lullyho bola vôbec prvá produkcia barokovej opery na pôde divadla v Luzerne. Z tohto ansámblu vznikol súbor La Gioconda , ktorý založil I. Karško, fungujúci ešte donedávna. Počas šiestich rokov sa im podarilo urobiť deväť produkcií, neskôr nové vedenie divadla neprejavilo záujem o jeho ďalšie fungovanie. V tom čase už podobný orchester existoval takisto aj v Zürichu. Ada Pesch, koncertná majsterka súboru La Scintilla, už v tej dobe I. Karška ako huslistu poznala, a vedela, že sa zaoberá aj starou hudbou. Preto, keď náhle ochorela a nemohla odohrať večerné predstavenie, oslovila I. Karška. Bol to telefonát, ktorý dostal asi o štvrtej hodine poobede, v ktorom mu bolo vylíčené, že by mal odohrať v ten večer celú operu G. F. Händla, so všetkými sólami, ale bez potrebnej skúšky. I. Karško zareagoval, že musí najprv vidieť noty a následne sa rozhodne. Na to však orchester, ktorý nemal koncertného majstra už takisto nemal ani čas, keďže predstavenie začínalo o siedmej hodine večer. Huslista to poňal ako výzvu a ponuku prijal s predpokladom, že Händlova hudba nebude tak technicky náročná ako Paganiniho Capriccia. No po príchode sa domnienka ukázala ako mylná, pretože husľový part bol naozaj veľmi náročný. Spomína, že okrem opery A. Berga- Wozzek, ktorú musel takisto naštudovať za dve hodiny, nenacvičil nič v takej krátkej dobe. Situácia nabrala ešte viac na intenzite, keď I. Karško po naladení orchestra, v ktorom nikoho nepoznal a nikdy s nikým nehral, zistil, že na dirigentský post si stúpa Marc Minkowski, ktorý bol orchestrom pozvaný ako hosťujúci dirigent. Pre neho samotného to bolo prekvapujúce, že na prvej stoličke nesedí A. Pesch , ale iný huslista, preto sa mu aj on snažil pomôcť. Takmer štvorhodinové predstavenie nakoniec dopadlo výborne , ako pre celý orchester, tak aj pre koncertného majstra. Po jeho ukončení, M. Minkowski mysliac , že operu neznámy koncertný už určite hral , si dal huslistu zavolať, aby sa zoznámili . Keď mu Igor povedal, že pred piatimi hodinami ju ešte ani nepoznal, vzbudil v ňom veľký obdiv, a hneď ho pozval do svojho orchestra . Tak sa vlastne Igor Karško dostal do súboru Marca Minkowskeho -Les Musiciens du Louvre Grenoble. Keď prišiel na prvú skúšku, členovia orchestra už boli evidentne oboznámení s príhodou, pretože M. Minkowski ho predstavil ako „toho, čo hral Händla 22 v Zürichu.“ Odvtedy funguje táto kooperácia dodnes. Súbor odohral veľké množstvo koncertov v tých najzvučnejších sálach sveta so spevákmi, akými sú Cecilia Bartolli, Anne Sophie von Otter, alebo Philippe Jaroussky , či Plácido Domingo. Les Musiciens du Louvre je francúzsky súbor hrajúci na dobové nástroje. Založil ho v roku 1982 dirigent Marc Minkowski, pôvodne fagotista, keď mal devätnásť rokov. Najprv orchester sídlil v Paríži, od roku 1996 má sídlo v Grenobli. Roku 1987 získal medzinárodnú reputáciu ako jeden z najlepších svetových súborov hrajúci okrem iného aj starú hudbu. V r. 2005 bol pozvaný, ako prvý francúzsky orchester v histórii, aby zahral na festivale v Salzburgu. Všeobecne v orchestri platí hranie na dobových nástrojoch, interpretácia diel je poučená. Projekt Les Musiciens du Louvre Grenoble ponúka progresívne a oduševnené uvádzanie diel od barokovej až po súčasnú hudbu, a venuje sa prácam, ktoré boli z neobjasnených príčin „zanedbané“. To radí orchester k jedným z najviac vyvinutých, nápaditých a najoriginálnejších hudobných zoskupení na svete. 3.3.1 Funkcia koncertného majstra z pohľadu I. Karška Igor Karško naďalej vypomáhal v už spomenutom ansámbli La Scintilla, kde si po prvýkrát vo svojej umeleckej kariére vyskúšal, aké je to sedieť aj v inom pulte, ako prvom. To považuje za vynikajúcu skúsenosť a myslí si, že hranie v tutti skupine, alebo v druhých husliach by si mal vyskúšať každý koncertný majster, pretože okamžite zistí, čo hráči potrebujú, a čo by naopak robiť nemal, resp. ako by to mal robiť, aby to bolo zrozumiteľné. I. Karško mal stále zmysel „nebyť len kapitánom, ale takisto zísť dole do mašinérie a pozerať, ako sa prikladá uhlie.“ Post koncertného majstra si vyžaduje obrovskú dávku vcítenia sa do zvyšku orchestra. V situácii, keď napríklad tutti skupina nehrá spolu s ním, si môže vysvetliť dvojako. Buď si povie, že to je „banda netalentovaných ignorantov“, alebo sa opýta sám seba, čo môže urobiť lepšie, aby ho pochopili bez akejkoľvek verbálnej diskusie, alebo potreby zvýšenia hlasu. „V miestnosti sa nachá- 23 dza nevidiaci človek, a pýta sa, ako sa má dostať von. Napriek tomu, že mu povieš, a zo svojho pohľadu presne vysvetlíš, aby urobil tri kroky dopredu, potom doľava, ďalších päť krokov rovno, tak sa dostane ku kľučke, počuješ, ako ju netrafí a hlavou narazí do dverí. Omnoho lepšie by bolo, ak by som sa postavil zo stoličky na ktorej sedím, chytil toho človeka za ruku, a priviedol ho k tým dverám.“ Preto sa Igor Karško domnieva, že vo viacerých orchestroch dochádza ku zbytočným nedorozumeniam, alebo že skupina koncertného neprijme. Za ten čas čo sám pôsobí ako koncertný majster, sa Igor Karško naučil, že nemôže hrať len skupina s ním, ale aj on so skupinou. Takisto by k tomu nemal pristupovať hierarchicky, pretože toto povolanie nie je o tom byť najlepším huslistom. Podľa I. Karška ide v dnešnej dobe tento empatický element do úzadia. Pri konkurzoch sa vyberá ten najlepší huslista z najlepších, ale na ľudskú stránku sa neprihliada. Myslí si, že práve preto orchestre v každom kúte sveta znejú podobne, technokraticky. Na tom majú podiel do istej miery aj zvukové nahrávky, keďže hudba sa „zmrazí“. Dá sa to vnímať ako paradox, pretože moment, plynúci čas sa nedá zachytiť. Už J. W. Goethe vložil Faustovi do úst známy výrok : „Postoj chvíľa, si krásna.“2 Táto snaha spája všetkých umelcov. Aj vo výtvarnom umení je to podobné. „ Prvý dojem z toho, keď sa človek pozrie na pekný obraz je len jeden, nevráti sa, pretože pri každom ďalšom pohľade sa naň bude pozerať inak, už je to pohľad empirický. Preto aj dojmy budú iné. Možno bude mať dvakrát rovnaký pocit, no tretíkrát už nie,“ myslí si Igor Karško. 2 Goethe, J. W. , Faust, (1808) Tübingen 24 4. Pedagogická činnosť Akonáhle sa problémy s pracovným povolením vyriešili a svoj post vykonával „legálne“, u nového mladého koncertného majstra sa začali hlásiť žiaci so záujmom o súkromné hodiny . Všimol si ho aj zakladajúci riaditeľ Musikhochschule Luzern , Thuring Bräm, a ponúkol mu vlastný dvojdňový workshop na pôde školy, čo mal byť kvázi jeho konkurz na miesto profesora, o čom ale I. Karško netušil. Keď sa ako učiteľ osvedčil, miesto prijal, a tak sa stal pedagógom na vysokej škole. Počet študentov sa stále snažil udržať v rozumnom množstve, aby to nebránilo vykonávaniu jeho koncertnej činnosti v orchestri. Jeho záľuba v pedagogickej práci sa do istej miery dá pripísať dedičnosti a génom. Obaja rodičia boli učiteľmi, mali veľmi radi prácu s deťmi a mladými ľuďmi. Asi ako každý učiteľ, takisto aj I. Karško vníma učenie ako niečo obohacujúce. To, čo on berie ako reflex, niečo automatické, pre iného môže byť hotová veda. Takýto moment ho núti zamyslieť sa nad danou problematikou, aby mohol podať čo najlepšie riešenie. Tu musí byť pedagóg zastupovať aj rolu psychológa, pretože nie na každého žiaka daná metóda sedí . Preto si k nemu najprv musí nájsť cestu, spoznať ho, zistiť čo musí zmeniť, aby spoločne dospeli k požadovanému výsledku. A to učiteľ nevie aplikovať hneď na prvom žiakovi, možno po desiatich, pätnástich rokoch praxe a skúseností si môže povedať, že to ovláda. Aj to len z časti. Každý najprv vychádza zo školy svojich profesorov, snaží si zobrať to najlepšie a použiť to. V prípade I. Karška to bola serióznosť, pokus ísť do úplnej odovzdanosti pri snahe dosiahnuť čo najlepší výsledok, ktorú si osvojil od profesora na konzervatóriu, Karola Petrócziho. Takisto to bolo v prípade prof. Jiřího Tomáška na AMU. On v ňom vedel vybudovať sebavedomie, ktoré je pre hudobníka nevyhnutné. Najväčšiu pečať v ňom zanechal Yehudi Menuhin, ktorý mu sprostredkovával informácie od G. Enescu (Menuhinov učiteľ a geniálny huslista), ten mal zasa vedomosti od G. Dinicu. I. Karško vraví, že to je práve na učení pekné a naplňujúce. Predávať informácie ďalej. Dalo by sa to prirovnať ku zasievaniu semienka. „Keď človek odohrá koncert, v tom momente už len zbiera plody toho, čo do neho učiteľ zasial, a je to niečo, čo zanikne v čase a priestore. Zatiaľ čo ak on samotný vychováva žiaka, zasieva seme- 25 no, ktoré raz vyklíči, a to je tá najzodpovednejšia úloha. Pri tom si musí dať veľký pozor, aby ho neznehodnotil. Ak by sa to malo pomenovať priamo, aby učiteľ v žiakovi nezničil lásku k hudbe, a aby mu neostal dlžníkom pri riešení problému, pretože to by mohlo mať fatálne následky. Žiak, to nie je jeden falošný tón, ktorý odznie a zabudne sa na neho. Žiak, to je živý výsledok pedagógovej práce. A keď mu pedagóg nepomôže(tu treba brať do úvahy všetky elementy, či učiteľ spravil všetko čo mohol a žiak pristupoval k problému seriózne), je to jeho pasívny spôsob zlyhania. Nedá sa povedať, že by ten žiak ostal „prázdny“, pretože z toho kvanta informácií je ľudský mozog schopný absorbovať určitú časť, ktorá sa odzrkadlí možno v inej súvislosti. Pri vyučovaní malých detí učiteľ nečaká, že z každého bude virtuóz. Ten, ktorý pôjde ďalej bude asi jeden zo sta. Jemu ide o zasiatie semienka v podobe vzbudenia záujmu o hudbu, o povolanie, ktoré v konečnom dôsledku produkuje aj tak len abstraktnosť.“ Ďalší pozitívny prvok ktorý Igor Karško v učení vníma je ten, že pedagogická činnosť je sociálne zamestnanie. Pri hraní v orchestri, alebo sólovom vystúpení, dochádza k neverbálnemu zdieľaniu medzi hráčom a publikom, zatiaľ čo na hodine sa nachádza len žiak , ktorého má učiteľ k dispozícií šesťdesiat minút len pre seba. Tam dochádza k pomerne intímnemu zblíženiu, v situácií keď pedagóg žiakovi líči, aký druh nálady a pocity si pod tým, čo práve hrá, môže predstaviť, a on to má následne reprodukovať. Každý reaguje inak, a preto sa k tomu opäť treba postaviť zodpovedne. Učiteľ v interakcii so žiakom vníma jeho momentálne rozpoloženie, a mal by ho rozpoznať, myslí si I. Karško. Keď žiak príde na hodinu a prinesie si so sebou aj problémy, dá sa považovať za pedagogický úspech to, ak na konci hodiny odchádza spokojný a šťastný, pretože sa mu niečo skrze hudbu podarilo. A je to osobnosť učiteľa, ktorá mu návod sprostredkovala . Mladí ľudia, ktorí majú celý život pred sebou sa stále pozerajú dopredu, pretože majú cieľ a veľa energie. Pre Igora Karška je tento fakt veľmi pozitívnou a inšpiratívnou zložkou pedagogickej práce. 26 5. Festival Konvergencie a umelecká činnosť na Slovensku Po odchode Igora Karška zo Slovenska a následne aj z Prahy, sa pred jeho pôsobením v rodnej krajine akoby zavreli dvere. Bol to jeho bývalý profesor na konzervatóriu, Karol Petróczi, ktorý ho z času na čas zavolal zahrať si s Košickou filharmóniou. Na túto spoluprácu spomína rád , aj keď sa konala len sporadicky, v priemere raz za dva roky. V tom čase väčšina šikovných hudobníkov jeho generácie ostala v zahraničí, čo starším muzikantom, ktorí ostali na Slovensku, vyhovovalo. „Mali naďalej zaistené miesta. Tým pádom sa jedna generácia ako keby nevymenila.“ Všade sa nájdu výnimky, tak je to aj v tomto prípade, keď sa k tým, ktorí sa na Slovensko vrátili, priradil aj violončelista Jozef Lupták s ideou rozvíjania kultúry v krajine. Následne na jeho popud vznikol festival Konvergencie, kde sa začali združovať ľudia s podobným zmýšľaním . Keďže Slovensko nie je veľká krajina, a hudobníci sa v nej (minimálne hudobníci rovnakých vekových kategórií) navzájom poznajú, začali si pravdepodobne klásť otázku „Kde je ten Igor, ktorý bol na súťaži v Bratislave a vyhrával prvé miesta?“ Našťastie sa našlo dosť ľudí, ktorí vedeli, že žije vo Švajčiarsku. Jedným z tých, ktorí na neho mali kontakt, bol muzikológ a producent, syn už spomínaného slovenského skladateľa Ľudovíta Rajtera, Adrian Rajter, ktorý ho aj na festival zavolal. Vtedy odohral I. Karško prvý koncert na pôde Konvergencií. Paradoxom pre neho bolo zistenie, že všetkých kolegov, s ktorými hral, poznal po mene, ale ani raz sa s nimi nestretol. Medzi nich patria napríklad Ivana Pristašová, slovenská huslistka žijúca v Rakúsku , alebo klarinetista Ronald Šebesta, dokonca osobne nepoznal ani Jozefa Luptáka, organizátora festivalu. Pre I. Karška ako slovenského huslistu bolo prirodzené, že sa zaujíma o dianie v zemi, ktorej sa narodil, takže on o nich vedel skoro všetko, oni o I. Karškovi takmer nič. Jediná zmienka bola o ňom tá , že študoval v Prahe, a v minulosti povyhrával na celoslovenských súťažiach všetky ceny . Aj keď mal J. Lupták možnosť hrávať s mnohými vynikajúcimi huslistami z celej Európy, jemu sa práve najviac zapáčila spolupráca s I. Karškom, a tá trvá už ôsmy rok. 27 Účinkovanie na festivale Konvergencie vníma pozitívne aj z toho dôvodu, že ho pritiahlo bližšie k umelecko - hudobnému dianiu na Slovensku, na ktorom mu záleží. „Už od prvej svetovej vojny tu existovala veľká tradícia v koncertoch komornej hudby, tzv. „hauskoncertoch“ V období komunizmu kultúra podľa I. Karška na Slovensku fungovala, no na báze kontaktov, čo bolo na škodu, keďže interpreti sa mohli pozývať len zo „spriatelených krajín.“ Výhodou bolo, že hudba bola dostupná pre všetkých, a mohol si ju dovoliť takmer každý. S touto myšlienkou súhlasí aj I. Karško, aj keď je v rozpore so súčasným trendom, ktorý určuje, že kultúra sa dnes stáva skôr luxusom, ako niečo, čo je dostupné každému. Týka sa to hudby každého druhu. To je snaha aj festivalu Konvergencie. Priniesť hudbu do všetkých kútov krajiny, aj medzi ľudí, ktorí prvýkrát sedia na koncerte vážnej hudby. Program sa skladá z rôznych žánrov a období, náročnosť skladieb takisto nehrá rolu. Ide o to navodiť v poslucháčoch dojem toho, že: „počúvať Bartóka je niečo úplne prirodzené, takisto ako si vypočuť Mozarta a Beethovena.“ Spočiatku sa koncerty konali len v Bratislave, neskôr sa dostali aj na východné Slovensko, pričom prvý koncert v Košiciach nazval I. Karško fiaskom, pretože v publiku nesedel takmer nikto. Nasledujúce prevedenie v Prešove, jeho rodnom meste , ktoré sa konalo v Evanjelickom kolégiu, už malo vyššiu návštevnosť. V lete roku 2008 sa v prešovskej synagóge z iniciatívy jeho otca, Andreja Karška konal ďalší koncert. V dobe jeho prípravy ešte netušil, že ho bude hrať týždeň po ockovej smrti... Postupne sa zastávky festivalu rozšírili o ďalšie mestá, mimo iné hrali v Banskej Bystrici, Šamoríne, Levoči, Liptovskom Hrádku a v Bardejove. Zvlášť na koncert v poslednom spomenutom meste má I. Karško pekné spomienky. Pamätá si, že hrali ťažký program pozostávajúci z diel A. Schnittkeho, B. Bartóka a D. Šostakoviča, ale publikum, ktoré síce nebolo zastúpene v nejakom extrémnom počte, ich vystúpenie prijalo veľmi otvorene a srdečne. Dnes sú podmienky lepšie aj vďaka zvýšenému povedomiu u ľudí, v Bratislave a Košiciach sa dá hovoriť o akejsi tradícii v konaní týchto komorných koncertov. Zvlášť v Košiciach, ktoré je v roku 2013 Európskym hlavným mestom kultúry, je situácia o to lepšia, že mesto dostáva dotácie zamerané okrem iného aj na podujatia tohto typu. 28 Jednou z dôležitých a výsadných stránok festivalu je jeho neformálnosť . „Na to, aby odznela dobrá produkcia, hudobníci , nemusia sedieť v naškrobených frakoch a vyblýskaných sálach,“ myslí si I. Karško. Koncerty hrávajú aj v bývalých košických kasárňach, alebo v Design factory v Bratislave, čo sú vlastne industriálne priestory, obnovené na kultúrne účely. Tieto myšlienky sú blízke obidvom interpretom, Igorovi Karškovi aj Jozefovi Luptákovi, preto je ich spolupráca pomerne intenzívna. Obaja majú spoločné vyhliadky do budúcna, ktoré sa budú týkať rozvoja kultúry na Slovensku. Medzinárodný festival komornej hudby Konvergencie vznikol v roku 2000 v Bratislave. Založil ho violončelista Jozef Lupták, umelecký riaditeľ festivalu, po svojom návrate zo štúdií v Anglicku a Kanade. Od roku 2008 festival cestuje po Slovensku a posledné roky si našiel miesto aj v Košiciach. Konvergencie každoročne vytvárajú priestor pre umelcov a milovníkov hudby, kde sa môžu priblížiť k rôznym žánrom, projektom a osobnostiam komornej hudby z celého sveta. Patria medzi nich špičkoví svetoví i slovenskí interpreti, venujúci sa hudbe rôznych žánrov a období, rovnako ako aj zaujímavé zoskupenia hudobníkov.3 3 www.konvergencie.sk 29 6. Reflexia Na otázku, čo huslistu Igora Karška dostalo až tam, kde je dnes, existujú dve slová. Zvedavosť a pokora. Zvedavosť ako dynamický prvok, ktorý ho ženie dopredu, ale nie tak, „ako keď slon vojde do porcelánu a všetko zničí. Práve pokora vytvára odstup od veci, a robí človeka menším, ako je jeho cieľ.“ Keď bol Igor Karško mladší, hudbu považoval za prostriedok, ako sa dostať k tomu, čím sa chce stať. Kedysi, keď počúval dielo C. P. E. Bacha pomyslel si , že syn je v porovnaním s otcom, J. S. Bachom, amatér. Rozdiel medzi prítomnosťou a minulosťou je ten, že teraz ma v sebe voči hudbe oveľa viac pokory, a že na to, aby mohol niekoho súdiť je príliš „malý“. Dnes zisťuje, že hudba pre neho znamená silu, energiu, vďaka ktorej kráča vpred. Považuje ju za „kľúč, ktorý mu pomáha lepšie chápať bytie.“ Skrze tento pohľad vie byť viac tolerantným k ľudským slabostiam, zlyhaniam. K čomu ,práve naopak, byť tolerantný nemôže, je keď sa niekto za každú cenu snaží presvedčiť svet okolo seba, že práve on má recept na to, ako sa má život správne žiť. To I. Karško považuje za veľmi sebecký druh vlastnej realizácie, a prikláňa sa k tomu, že je to evidentné najmä v politike, kde istá skupina ľudí skrze lož presviedča obyvateľstvo o tom, že vlastne materiálny svet je ten správny. Obrazne povedané, ako by sa snažila zobrať „duchovno“, a tým mu znemožňuje vidieť pravdu. Podľa I. Karška demokratický systém vo svete zakrpatel, čo nie je prirodzený stav, keďže v prírode sa takisto musia striedať ročné obdobia. Považuje ho za nebezpečný hlavne pre nastávajúce generácie. Práve preto sa snaží s mladými ľuďmi, študentmi konverzovať aj o týchto témach, aby zistil ich názory, prípadne ich usmernil. Podľa neho by sa mal každý človek z času na čas stíšiť, a zamyslieť sa o veciach, ľuďoch, čo chce a tiež nechce, pretože každé rozhodnutie, ktoré vykoná, má v konečnom dôsledku vplyv na celú spoločnosť. Igor Karško si v súčasnej dobe nevie predstaviť vykonávať inú profesiu, akúsi zvolil, aj keď sny má stále. Viac menej všetky súvisia s hudbou. Jedným z nich je vyštudovať ešte jeden odbor, ktorý súvisí takisto s pedagogickou činnosťou, a tým je hudobná réžia. Sám si myslí, že na to potenciál má. 30 Ako hudobník je zručný aj v technických smeroch, čo si dané povolanie vyžaduje. Zo záľuby zvykne kupovať pokazené fotoaparáty a opravuje ich, alebo ak fungujú, zámerne ich pokazí, aby ich mohol opraviť. Vychádza to z jeho povahových vlastností, z potreby prísť na koreň veci, zistiť, ako čokoľvek funguje bez toho, aby to zničil, aby zachoval jeho krásu. Igor Karško uvádza metaforu: „ Vidíš krásneho motýľa, ako poletuje z kvetu na kvet, a teba zaujme, ako môže vôbec taká krása existovať. Tak toho motýľa chytíš a pozoruješ pod mikroskopom. Najprv vidíš len lupene, chceš sa dostať ďalej, zistiť, čo je za toľkou krásou. Začneš ho rozoberať na kúsky. Nakoniec zistíš, že to je len kopa neidentifikovateľnej hmoty, ktorá sama o sebe nedáva žiaden zmysel, ale keď sa spojí harmonickým spôsobom dokopy, je z toho opäť veľmi pekný motýľ. Tak je to aj s ľuďmi a všetkou krásou, ktorá nás obklopuje. Je to zloženie častí, ktoré podvedome spolu nesúvisia, ale v konečnom dôsledku spolu tvoria dokonalý celok.“ 31 Záver Písanie tejto bakalárskej práce mi umožnilo bližší pohľad na život a utváranie umeleckej osobnosti jedného z najlepších slovenských interpretov, Igora Karška. Keďže danú tému predo mnou zatiaľ nikto nespracoval, môžem zhodnotiť, že jej písanie mi poskytlo veľkú inšpiráciu či už z interpretačného hľadiska, alebo z hľadiska vlastnej sebareflexie. Verím, že táto práca splnila cieľ vytýčený v úvode, a bude prínosom na hudobnom poli Slovenskej i Českej republiky. 32 Použité informačné zdroje Prácu som napísala na základe osobného rozhovoru, ktorý som s Igorom Karškom vykonala 12. Marca 2013 v Luzerne (Švajčiarsko). Internetové zdroje http://www.hc.sk/ http://www.sinfonieorchester.ch/ http://www.cameratazuerich.ch/ http://www.mdlg.net/ http://www.lascintilla.ch/ http://konvergencie.sk/ Použité fotografie, ktoré sú súčasťou prílohy, pochádzajú z internetových zdrojov, pričom pri každej je uvedený odkaz na danú stránku. 33 Zoznam príloh Príloha č. 1 Igor Karško s manželkou Janou Príloha č. 2 Les Musiciens du Louvre Grenoble a Marc Minkowski Príloha č. 3 Camerata Zürich Príloha č. 4 Igor Karško spoločne s violončelistom Jozefom Luptákom a klaviristkou Norou Škutou počas koncertu festivalu Konvergencie v Nitre 34 Prílohy 35 Príloha č. 1 Igor Karško s manželkou Janou Zdroj: http://www.wiediscon.ch/KARSKOe.php#kuenstler 36 Príloha č. 2 Les Musiciens du Louvre Grenoble a Marc Minkowski Zdroj: http://www.hainzl-delage-artists-management.com/en/artist/les-musiciens-du-louvre- grenoble/ 37 Príloha č. 3 Camerata Zürich Zdroj:http://www.cameratazuerich.ch/index.php?page=1&sub=2&PHPSESSID=683dc6a99b91238ca0 017ecf505ad4f 38 Príloha č. 4 Igor Karško spoločne s violončelistom Jozefom Luptákom a klaviristkou Norou Škutou počas koncertu festivalu Konvergencie v Nitre Zdroj: http://nitrianskagaleria.sk/event/galeria-hudby-2009/

Klíčová slova

Igor Karško, huslista, pedagóg, orchester, koncertný majster

Jazyk práce: slovinština

Datum vytvoření / odevzdání či podání práce: 17. 6. 2013

Obhajoba závěrečné práce

• Obhajoba proběhla 17. 6. 2013
• Vedoucí: Miloš Vacek
• Oponent: prof. ArtD. Peter Michalica

Janáčkova akademie múzických umění v Brně

Hudební fakulta

Bakalářský studijní program / obor:
Hudební umění / Hra na housle